Štruktúra motivácií Hierarchia Štátna moc Rovnováha moci Spontánny poriadok Slobodné združovanie Vzájomná pomoc Nenásilie Priama akcia Okno príležitosti

Rámec pre slobodný svet

Základné východisko

Slobodný svet sa nemôže začať hotovým plánom. Pokus navrhnúť jeden systém pre všetkých a potom ho presadiť zhora by obnovil práve tú štruktúru, ktorú má sloboda prekonať.

Správnym východiskom preto nie je predpísaný model spoločnosti, ale rámec na posudzovanie vzťahov, inštitúcií a spôsobov zmeny.

Tento rámec sa usiluje podporovať autonómiu: schopnosť utvárať si vlastný život bez podriadenia štruktúram, ktoré iným umožňujú človeka utláčať.

Naším cieľom je jasne pochopiť štruktúry:

Čo je skutočným zdrojom problémov sveta?

Štruktúra motivácií

Aby sme odpovedali, musíme najprv pochopiť štruktúru motivácií.

Motivácia je každá okolnosť, ktorá dáva človeku alebo skupine dôvod konať.

Prvou motiváciou, ktorá nám asi napadne, sú peniaze, no tie sú len jednou z podôb. Ľudí motivuje aj bezpečie, spolupatričnosť, uznanie, vzájomnosť, sebaúcta, tvorivosť a súcit.

Štruktúra motivácií je mechanizmus odmien, trestov, rizík, príležitostí a obmedzení, ktorý usmerňuje správanie tým, že niektoré činy robí výhodnými a iné nákladnými. Opisuje, čo systém podporuje v praxi, bez ohľadu na to, aké hodnoty vyhlasujú jeho pravidlá alebo tí, ktorí ho ovládajú.

Systém odmien

Centralizované mocenské štruktúry odmeňujú snahu získať moc, peniaze a kontrolu. Neúmerne zvýhodňujú tých, ktorí sú najochotnejší usilovať sa o moc, pretože centralizovaná kontrola im dáva väčšiu prevahu nad všetkými ostatnými. ༆

Ľudia tomu hovoria „korupcia“, ale výsledok nie je oddelený od systému. Tých, ktorí využívajú centralizovanú moc vo svoj prospech, systém odmeňuje, zatiaľ čo inštitúcie pod ich kontrolou ich chránia pred zodpovednosťou.

Štruktúra motivácií stojí na prvom mieste, pretože je hlbším základom. Hierarchia sa vykryštalizuje tam, kde sa koncentrovaná moc odmeňuje a odmietnutie je nákladné; potom uchováva štruktúru, ktorá ju vytvorila.

Hierarchia

Hierarchia je pyramídové usporiadanie, v ktorom je jeden jednotlivec alebo kolektívny orgán podriadený druhému. Je to organizácia usporiadaná podľa hodnosti, pričom rozdiely v hodnosti zodpovedajú stupňom autority (teda právu rozkazovať tým, ktorí stoja nižšie, a povinnosti poslúchať tých, ktorí stoja vyššie).

V politickom zmysle hierarchia znamená spoločenskú štruktúru rozkazovania a poslušnosti. Minulé štruktúry motivácií vytvorili dnešné hierarchie; hierarchia potom tieto motivácie pretvára, aby sa sama obnovovala.

Organizácia sa nestáva hierarchiou len preto, že sa úlohy líšia alebo pretrvávajú. Hierarchia sa začína, keď sa tieto úlohy ustália ako autorita a povinnosť poslúchať.

Existujúce podmienky umožňujú hierarchiu, keď kontrola nad potravinami, pôdou, bezpečnosťou, zamestnaním, právom, informáciami alebo násilím dá jednej strane prevahu nad druhou.

Hierarchia premieňa túto prevahu na uznávanú autoritu, stabilné postavenie, rozkazy a povinnosť poslúchať. Vykorisťovanie môže vzniknúť, keď táto prevaha nadobudne podobu ustáleného nároku na poslušnosť iného človeka.

Keď sa však hierarchia raz ustáli, už nie je iba výsledkom motivácií: stáva sa mechanizmom, ktorý motivácie vytvára. Odmeňuje tých, ktorí sústreďujú autoritu vo svojich rukách a strategicky sa podriaďujú. Trestá odmietnutie, vyberá osobnosti vhodné na rozkazovanie a obnovuje podmienky, ktorými zdôvodňuje svoje trvanie.

Pochopenie štruktúr motivácií a hierarchie odhaľuje mocenské štruktúry, ktoré ovládajú náš svet, aj útlak, ktorý vytvárajú.

Autorita

Autorita je spoločensky legitimizovaný nárok, ktorý dáva jednotlivcovi alebo inštitúcii právo rozkazovať, vyžaduje poslušnosť a opiera svoje rozkazy o silu.

Autorita nie je to isté ako moc. Moc je schopnosť konať, presviedčať, odporovať, pomáhať alebo škodiť. Autorita premieňa moc na oprávnenie.

Odbornosť môže poskytovať poznatky a vedenie môže navrhovať smer, ale ani jedno nedáva nikomu právo vládnuť. Autorita sa začína, keď sa usmerňovanie zmení na právomoc a odmietnutie na neposlušnosť.

Autorita nemusí používať silu neustále, lebo hrozba je už zabudovaná v inštitúcii. Tí, ktorí odmietnu, môžu prísť o príjem, prístrešie, postavenie, prístup k potrebným veciam alebo slobodu, prípadne napokon čeliť násiliu.

Vďaka tomu môže autorita pôsobiť pokojne. Rozkaz sa stáva normou, poslušnosť sa očakáva a trest sa stáva legitímnym vynucovaním poriadku.

Autorita dáva hierarchii spoločenskú legitimitu a umožňuje nadvláde pokračovať bez toho, aby sa jej násilie muselo odhaľovať v každom okamihu. ༆

Štátna moc

Štátna moc je osobitná inštitucionálna podoba hierarchie: centralizovaná organizácia, ktorá si nárokuje autoritu nad celým obyvateľstvom a územím, tvrdí, že má monopol na legitímne násilie, vytvára záväzné zákony, vyberá dane a vynucuje poslušnosť súdmi, políciou, väznicami a vojenskou silou.

Argument, že ľudia sú príliš násilní a nedôveryhodní na život bez vládcov, platí na obe strany. Vládcovia sú tí istí nedokonalí ľudia, lenže ovládajú armády, väznice, dohľad, zdaňovanie a zákony. Koncentrovaná moc neobmedzuje najhoršie ľudské sklony. Rozširuje ich dosah a chráni ich pred zodpovednosťou.

Ak sú ľudia nebezpeční, odpoveďou nie je zveriť malej skupine moc, autoritu a kontrolu nad miliónmi. Nedôvera je argumentom pre decentralizáciu a rozdelenie moci, aby nijaký jednotlivec ani inštitúcia nemohli vnucovať svoju vôľu obrovským skupinám obyvateľstva.

Vybrať si, kto vykonáva autoritu, nie je to isté ako vybrať si, či jej človek zostane podriadený.

Kontroly vládcov ich môžu obmedzovať, ale ich sila pochádza zo schopnosti spochybniť moc, nie z vládcovho nároku na poslušnosť. Ustálené právo rozkazovať prináša ďalšie nebezpečenstvo: tí, ktorých moc sa spochybňuje, môžu trestať odmietnutie a ovládať zdroje potrebné na odpor.

Slobodný svet nesľubuje koniec škôd, konfliktov ani ľudských zlyhaní. Rozptýlená moc prináša riziko rozdrobenosti a neúspechu spolupráce. Inštitúcia s autoritou môže napriek tomu koordinovať alebo obmedzovať inú moc; tieto schopnosti sú odlišné od autority, na ktorú si robí nárok.

Autorita tieto riziká nevyvažuje; zosilňuje dôsledky ľudských zlyhaní tým, že rozširuje ich dosah, prenáša ich na všetkých, ktorí jej podliehajú, a izoluje rozhodnutia, ktoré ich spôsobujú, od spätnej väzby umožňujúcej nápravu.

Aj nevyhnutná ochrana môže urobiť ľudí závislými od jej poskytovateľa, ktorý potom môže túto závislosť využiť na obhajobu práva naďalej rozkazovať.

Nadvládu nevyrieši to, že jednej moci dáme konečnú prevahu len preto, že dokáže obmedziť inú. Obmedzíme ju tým, že nijaká moc nezíska konečnú prevahu. Každá moc schopná obmedzovať ostatných musí sama zostať vystavená odporu; inak sa z protiváhy stane ďalšia nadvláda. Ak túto zásadu dôsledne dodržíme, ochranou je samotná rovnováha. Ustálený nárok rozkazovať nevytvára protiváhu; vytvára nerovnosť, ktorú rovnováha musí ustavične držať na uzde.

Odmietnutie autority znamená zachovať koordináciu a schopnosť obmedzovať moc bez toho, aby niekto získal ustálený nárok na autoritu nad tými, ktorí musia niesť následky jeho zlyhaní.

Myšlienku slobodného sveta často odmietajú ako utópiu. Súčasný systém však stojí na skutočne utopickom predpoklade: že omylných ľudí možno dostatočne obmedziť a súčasne im zveriť moc, autoritu a kontrolu nad celým obyvateľstvom.

Problém nie je len v tom, že na tróne práve sedí nesprávny človek. Problém je, že nejaký trón vôbec existuje.

Zdaňovanie

Donucovanie je použitie sily, uloženie trestu alebo odňatie niečoho, prípadne hrozba takýmto konaním, aby bol niekto prinútený konať proti svojej vôli alebo mu bolo zabránené konať slobodne.

Zdaňovanie je vynucované odoberanie zdrojov pod hrozbou trestu.

Štátna moc požaduje od ľudí zdroje bez ohľadu na to, či súhlasia s ich poskytnutím. Odmietnutie vzťah neukončí. Vyvolá sankcie kryté vynucovacou mocou štátu.

Tým sa zdaňovanie líši od dobrovoľnej výmeny. Dobrovoľná výmena vyžaduje skutočnú možnosť odmietnuť. Zdaňovanie nie.

Zdaňovanie tiež oddeľuje rozhodnutie od nákladov. Štátna moc môže míňať zdroje bez toho, aby rozhodujúci sami znášali všetky náklady, pretože ich možno rozložiť na obyvateľstvo, ktoré nemôže slobodne odvolať svoju podporu.

Vojna tento mechanizmus zreteľne odhaľuje. Tí, ktorí vojnu povoľujú, osobne nefinancujú všetky jej náklady. Štátna moc odoberá zdroje miliónom ľudí vrátane tých, ktorí sa samotnej vojne stavajú na odpor. Malá skupina ľudí s rozhodovacou právomocou tak môže ovládať prostriedky určené na násilie bez súhlasu ľudí, ktorí ich musia poskytnúť.

Štátna moc tieto zdroje nevytvára nezávisle od obyvateľstva, ktorému vládne. Zdaňovanie jej dáva nepretržitý prístup k plodom práce ľudí bez potreby priebežného súhlasu. ༆

Otázka teda siaha hlbšie než výška dane. Zdaňovanie ustanovuje zásadu, že inštitúcia si môže nárokovať časť práce iného človeka bez jeho súhlasu.

Rovnováha moci

Rovnováha moci je stav, v ktorom je moc rozdelená natoľko, že nijaký jednotlivec ani inštitúcia nemôžu vnucovať svoju vôľu ostatným bez účinného odporu, alternatív alebo nákladov.

Rovnováha neznamená, že všetci majú rovnakú silu, zdroje, vedomosti či vplyv. Tieto rozdiely nemusia zmiznúť. Ide o to, či môžu narásť natoľko, že odmietnutie stratí význam a rozdiely stvrdnú na autoritu.

Rovnováha moci obracia túto motiváciu. Keď si ľudia zachovajú schopnosť odporovať, odísť, znovu sa usporiadať a napĺňať svoje potreby prostredníctvom alternatív, nadvláda sa ťažšie buduje a drahšie udržiava.

Slobodný svet preto nezávisí od toho, či sú ľudia od prírody dobrí alebo dôveryhodní. Závisí od vytvorenia podmienok, v ktorých nikto nemá dosť koncentrovanej moci na vládu nad všetkými. Motivácia vykorisťovať môže pretrvať, no schopnosť vykorisťovať možno obmedziť mocou ostatných odporovať. ༆

To si vyžaduje decentralizovať a znovu rozdeliť moc medzi jednotlivcov a slobodne združené skupiny. Autonómia a sebestačnosť sú dôležité, pretože závislosť dáva druhej strane prevahu. Ak jedna inštitúcia ovláda životné potreby, sloboda odmietnuť ju sa stáva prevažne symbolickou.

Rovnaké meradlo platí aj mimo politiky vrátane súkromnej kontroly. Ekonomické vzťahy sa môžu stať hierarchickými, keď kontrola pôdy, bývania, zamestnania alebo iných nevyhnutností dá jednej strane dosť veľkú prevahu, aby odmietnutie bolo nákladné a závislosť sa zmenila na povinnosť poslúchať.

Sebestačnosť neznamená izoláciu. Ľudia môžu zostať hlboko vzájomne závislí a pritom mať mnoho rôznych zdrojov potravín, energie, poznatkov, komunikácie, podpory a spolupráce. Čím viac alternatív existuje, tým ťažšie je pre jedinú inštitúciu stať sa natoľko nepostrádateľnou, aby mohla rozkazovať všetkým ostatným.

Rovnováha moci preto pôsobí dvoma smermi súčasne. Rozpúšťa existujúcu hierarchiu tým, že znižuje závislosti a koncentrácie moci, ktoré ju udržiavajú, a bráni návratu hierarchie tým, že necháva moc rozptýlenú, alternatívy dostupné a odmietnutie možné.

Neexistuje záruka, že sa nové koncentrácie moci nikdy neobjavia. Taká záruka by vyžadovala ďalšiu autoritu s dostatočnou mocou, aby ju vynútila. Cieľom je namiesto toho zabrániť, aby sa koncentrácie moci stali trvalými a takými, z ktorých nemožno uniknúť.

Moc sa môže presúvať, hromadiť a rozptyľovať. Dôležité je, aby zostala spochybniteľná.

Nepostrádateľná služba nevyžaduje nenahraditeľného vládcu. Aj tam, kde samotnú službu nemožno poskytovať duplicitne, možno zachovať možnosť zmeniť toho, kto ju kontroluje, ak sú zariadenia, vedomosti, zásoby a podpora potrebné na jej prevádzku dostupné aj mimo jediného poskytovateľa. Ten, kto ju kontroluje, sa tak môže zmeniť bez prerušenia toho, čo ľudia potrebujú.

Spoľahlivá ochrana si vyžaduje trvácnu obrannú schopnosť, nie trvalé právo rozkazovať. Táto schopnosť môže zostať rozdelená medzi nezávislé združenia, aby žiadny ochranca neovládal podporu potrebnú na odpor voči nemu.

Ustálené právo rozkazovať mení vzťah: samotné odmietnutie sa môže stať dôvodom na trest, čo ochrancovi umožní vynucovať vlastné požiadavky napriek odporu. Ochranu je ťažšie spochybniť, keď ochranca ovláda aj prostriedky na jej spochybnenie.

Zdravá rovnováha moci závisí od síl, ktoré pôsobia proti koncentrácii, a zároveň ich posilňuje. Tam, kde sú alternatívy, konkurencia, odpor a nové združenia životaschopné, pôsobia proti ďalšej koncentrácii.

Trvácnu rovnováhu moci posilňuje vzdelávanie, ktoré šíri vedomosti a schopnosti, príležitosť, ktorá zachováva dostupnosť alternatív, a odstrašovanie, ktoré zvyšuje náklady nadvlády. Keď vznikne konflikt, arbitráž, rehabilitácia, náprava a rozviazanie vzťahov ponúkajú spôsoby, ako riešiť škody a nezhody bez toho, aby sa spor zmenil na dôvod pre trvalú autoritu.

Cieľom nie je iba obmedziť nadvládu, ale uvoľniť ľudský potenciál a nezlomnú schopnosť ľudí vzdorovať tomu, aby boli zredukovaní na poslušnosť.

Slobodný svet zostáva možný iba tam, kde rovnováha moci chráni autonómiu a bráni jednotlivcovi alebo inštitúcii systematicky vnucovať svoju vôľu ostatným.

Spontánny poriadok

Spontánny poriadok je významná koordinačná sila, v ktorej sa decentralizované rokovania, výmeny a podnikavosť spájajú do koordinácie vo veľkom meradle bez zámerného plánu či výslovného spoločného návrhu spoločenského alebo hospodárskeho rozvoja, alebo aj v rozsahu presahujúcom možnosti takého plánu.

Veľká časť poriadku okolo nás už vzniká takto. Nikto nenavrhol jazyk ako hotový systém. Vznikol tým, že nespočetní ľudia po celé generácie komunikovali, prispôsobovali slová, vytvárali zvyklosti a reagovali na seba. Internet sa rozvíjal prostredníctvom zámerných projektov a spoločných protokolov, no nijaký jediný plánovač nenavrhol celý systém, ktorým sa stal.

V strede spontánneho poriadku je rovnovážny stav. Ten neznamená pevný alebo nehybný stav. Je to ustavične sa meniaca rovnováha, ktorá vzniká pôsobením rôznych tlakov na seba a prispôsobovaním systému.

Tieto tlaky formujú prírodné, spoločenské a sociálno-ekonomické systémy. Zmeny v jednej časti majú dôsledky inde a tie vyvolávajú ďalšie reakcie v celom systéme. Nedostatok, hojnosť, motivácie, spolupráca, konflikty, dopyt a dostupné alternatívy posúvajú správanie rôznymi smermi. Štruktúra motivácií určuje smer prispôsobovania tým, že určuje, aké správanie sa odmeňuje, odrádza alebo predražuje. Poriadok vzniká zo vzájomného pôsobenia týchto síl, nie z ovládania celku jednou silou.

Tento proces funguje prostredníctvom spätnej väzby. Ľudia konajú, zažívajú dôsledky, pozorujú sa navzájom a prispôsobujú sa. Každá reakcia prináša nové informácie, ktoré ovplyvňujú, čo sa stane ďalej. Opakovaným prispôsobovaním sa môžu miestne interakcie zbiehať do súvislých vzorcov, ktoré nikto jednotlivo nenavrhol ani im úplne nerozumie.

Niektoré zlyhania nemožno bezpečne ponechať na pokusy a nápravu, lebo ich dôsledky sa môžu stať nezvratnými skôr, než stihne zareagovať spätná väzba. Tieto riziká vyžadujú prípravu a koordináciu pred zlyhaním, nie iba následné prispôsobenie.

Keď možno škody skryť alebo preniesť na iných, spätná väzba môže odmeňovať vykorisťovanie namiesto spolupráce. Spontánny poriadok sám osebe nevytvára žiaduce výsledky; štruktúra motivácií formuje, čo vznikne.

Centralizovaná kontrola narúša tento proces, keď sa snaží nahradiť rozptýlenú spätnú väzbu predpísaným výsledkom. Poznanie je rozptýlené medzi ľuďmi, ktorí skutočne prichádzajú do styku s meniacimi sa podmienkami; veľká časť je miestna, praktická a dočasná. S rastúcim rozsahom a zložitosťou musí centrálna hierarchia spracovať viac informácií z väčších vzdialeností. Pre malú skupinu rozhodujúcich je preto čoraz ťažšie reagovať na celý systém tak účinne ako ľudia, ktorí reagujú priamo v ňom.

Spontánny poriadok umožňuje zvládať zložitosť prostredníctvom mnohých vzájomne pôsobiacich miest, kde vznikajú poznatky a prebieha prispôsobovanie. Koordinácia vyrastá z nahromadených reakcií samotného systému. Keďže prispôsobovanie nezávisí celkom od centralizovanej koordinácie, poruchy možno zachytiť miestne, alternatívy sa môžu rozvíjať a širšia štruktúra sa môže ďalej preskupovať okolo zlyhania.

Výsledkom je vznikajúci poriadok: koordinácia vo veľkom meradle vytvorená neustálou interakciou menších častí. Poriadok nie je niečím, čo sa na systém ukladá zhora. Je to niečo, čo systém vytvára, keď jeho časti reagujú na seba a smerujú k meniacej sa rovnováhe.

Poriadok nemožno jednoducho predpísať zákonom. Je to vznikajúci výsledok rozhodnutia ľudí spolupracovať. Ak sú ľudia motivovaní ku konfliktu, samotný zákon ich nedokáže prinútiť spolupracovať. Budovanie slobodného sveta znamená vytvárať motivácie, ktoré umožňujú spoluprácu a poriadok.

Siete

Sieť je štruktúra prepojených jednotlivcov alebo skupín, ktorí môžu komunikovať, koordinovať sa a konať priamo bez toho, aby každá interakcia musela prechádzať centrálnou autoritou.

Hierarchie sústreďujú informácie a rozhodovanie do obmedzeného počtu centrálnych bodov. Siete ich rozdeľujú. Koordinácia môže vyrastať zdola, keď ľudia priamo reagujú na meniace sa podmienky, vymieňajú si informácie a organizujú sa podľa praktických potrieb.

Jedným z mechanizmov je stigmergia: činy zanechávajú signály, ktoré usmerňujú ďalšie činy. ༆ Ľudia reagujú na to, čo už urobili iní, a tak môže zložitá koordinácia vznikať a šíriť sa bez centrálneho plánovača, ktorý by riadil každý krok.

Podzemok je preto nesmierne účinná štruktúra. Na rozdiel od stromu usporiadaného okolo jedného kmeňa sa podzemok šíri do strán mnohými prepojenými koreňmi a výhonkami. Rozvetvuje sa, znovu sa spája, rozmnožuje a rastie ďalej, aj keď sa jeho časti poškodia. Nijaký jediný bod neovláda ani neobsahuje celok.

Sieť nie je decentralizovaná iba preto, že nemá formálnu hierarchiu. Ak sa jeden uzol stane nepostrádateľným, závislosť môže znovu vytvoriť prevahu, ktorú hierarchia potrebuje. Závislosť môže vzniknúť aj vtedy, keď mnohé uzly potrebujú rovnakých dodávateľov, zdroje, informácie či strážcov prístupu, alebo keď samotná koordinácia sťažuje opustenie existujúcej siete.

Veľký rozsah teda môže znovu vytvoriť závislosť bez formálnej hierarchie. Rozhodujúce je, či kritické funkcie zostávajú spochybniteľné a či ich možno preniesť, presmerovať alebo nahradiť.

Preto sa skutočná zmena začína zdola. Zmena presadená zhora zostáva závislá od centralizovanej autority, ktorá ju presadila. Zmena rastúca zdola sa môže šíriť cez nespočetné nezávislé body, zosilňovať sa ich prepájaním a stávať sa čoraz ťažšie uchopiteľnou, potlačiteľnou alebo zvrátiteľnou.

Rozptýlené siete získavajú odolnosť vďaka nadbytočnej kapacite, alternatívnym cestám a schopnosti preskupiť sa okolo zlyhania. Hierarchia sústreďuje zlyhanie spolu s kontrolou. Siete sa môžu reorganizovať cez iné spojenia, skúšať riešenia súbežne a obchádzať poruchy.

Spontánny poriadok rastie prostredníctvom sietí: koordinácia vzniká z mnohých vzájomne pôsobiacich častí a neprítomnosť nepostrádateľného kontrolného bodu robí celú štruktúru prispôsobivejšou, odolnejšou a ťažšie ovládnuteľnou.

Slobodné združovanie

Slobodné združovanie vylučuje nanútené členstvo, povinnú účasť a každú autoritu, ktorá bráni pokojnému odchodu. Žiadna skupina si nemôže nárokovať účasť jednotlivca dlhšie, než trvá jeho súhlas. Ľudia môžu slobodne odísť, zmeniť smer, spojiť sa nanovo a vytvárať alternatívy podľa toho, ako sa menia ich potreby a záujmy.

Slobodné združovanie sa začína jednotlivcom. Vstup do vzťahu, organizácie či komunity neznamená vzdať sa v jej prospech autonómie. Súhlas musí trvať tak dlho, ako trvá účasť; včerajšia dohoda sa zajtra nemôže stať trvalým nárokom na človeka.

Odchod nemá zmysel, ak znamená stratu prístupu k životným nevyhnutnostiam. Slobodné združovanie závisí od dostatočne silných alternatív, aby odmietnutie bolo praktické a nielen formálne.

Tieto alternatívy musia byť aj dosiahnuteľné, keď sú potrebné: miesto na pobyt, spôsob, ako sa tam dostať, a starostlivosť pokračujúca počas zmeny. Spoločné rezervy a dohody o prijímaní ľudí to môžu umožniť ešte pred krízou. Nikto by nemal musieť sám od začiatku budovať svoje živobytie, aby mohol odmietnuť poskytovateľa.

Ľudia sa prirodzene združujú podľa spoločných záujmov, potrieb, vzťahov a cieľov. Takáto spriaznenosť vytvára skupiny založené na skutočnom súlade, nie nanútenom členstve. Človek môže patriť do mnohých združení naraz, pričom každé odzrkadľuje inú časť jeho života, bez toho, aby si ktorékoľvek nárokovalo celého človeka.

Zhoda nemusí byť všeobecná. Ľudia môžu rokovať, robiť kompromisy a pokojne riešiť konflikty prípad od prípadu. Keď sa ich ciele priveľmi rozídu, môžu sa oddeliť. Jedno združenie sa môže rozdeliť na niekoľko, zachovať vzťahy, ktoré ešte fungujú, opustiť tie nefunkčné a spojiť sa v úplne nových podobách.

Vzniká tak obrovská škála možných usporiadaní. Skupiny sa môžu vytvárať, deliť, prekrývať, znovu spájať a meniť smer podľa okolností. Slobodné združovanie namiesto nútenia ľudí s nezlučiteľnými predstavami do jedného rozhodnutia umožňuje, aby rôzne odpovede existovali súčasne. ༆ Mnohorakosť vyrastá z neobmedzenej rozmanitosti ľudí a ich schopnosti skladať rôzne podoby združovania. Pluralizmus sa stáva štrukturálnym dôsledkom slobody, nie niečím udeleným zhora.

To mení aj význam komunity. Spoločné územie nerobí zo státisícov či miliónov neznámych ľudí jednu zmysluplnú spoločenskú jednotku. Komunita rastie zo vzťahov, známosti, spoločného účelu, blízkosti a vzájomnej starostlivosti. Silné miestne združenia môžu zostať úzko prepojené so širšími sieťami bez toho, aby splynuli do jedinej autority.

Veľký rozsah preto sám osebe nevyžaduje hierarchiu. Malé združenia sa môžu spájať vodorovnými, prekrývajúcimi sa sieťami a spolupracovať tam, kde sa ich záujmy stretávajú, pričom inde zostávajú nezávislé. Informácie, zdroje, poznatky a koordinácia môžu prúdiť týmito spojeniami bez prechodu centrálnou veliteľskou štruktúrou.

Nie každá funkcia musí zostať usporiadaná v dnešnom rozsahu. Väčšia miestna schopnosť konať môže znížiť závislosť ľudí od koordinácie na veľké vzdialenosti. Tam, kde je širšia koordinácia naďalej potrebná, môžu siete rozšíriť spoluprácu medzi regiónmi bez toho, aby z nej urobili ustálenú autoritu nad zúčastnenými ľuďmi.

Aj keď majú všetci členovia slovo, koordinačný orgán si nárokuje autoritu, ak si prisvojí všeobecné právo rozhodovať o tom, ktoré činnosti mu musia nezávislí ľudia a združenia podriadiť.

Také siete zostávajú otvorené, lebo ľudia môžu navrhovať, skúšať, napodobňovať fungujúce riešenia, meniť ich alebo vytvárať alternatívy bez čakania na súhlas zhora. Úspešné podoby sa šíria dobrovoľným prijímaním. Neúspešné môžu zaniknúť bez toho, aby sa ich neúspech vnucoval všetkým ostatným.

Sloboda odísť pomáha zabrániť, aby tieto vzťahy prerástli do nadvlády. Odchod môže znamenať úplné vystúpenie, obmedzenie účasti, výmenu partnerov, vytvorenie paralelného združenia alebo jednoduché odmietnutie usporiadania, ktoré už nefunguje. Ak odchod znamená vzdať sa niečoho, čo nemožno ľahko nahradiť, alebo ak sa rovnaké vylúčenie opakuje voči človeku v rôznych združeniach, sloboda závisí aj od možnosti tieto podmienky spochybniť alebo zmeniť, nielen od možnosti odísť. Keď sa pokojnému oddeleniu bráni a účasť sa stáva povinnou, združovanie prestáva byť slobodné.

Ľudia môžu odísť zo združenia bez toho, aby unikli zodpovednosti za škody, ktoré spôsobili, alebo za dobrovoľné záväzky, na ktoré sa iní oprávnene spoliehali. Zodpovednosť za záväzok sama osebe neospravedlňuje nútiť niekoho, aby ho splnil. Arbitráž, náprava, rozviazanie vzťahov a iné postupy môžu riešiť porušené záväzky a zostať viazané na konkrétny spor. Zodpovednosť zostáva viazaná na konkrétnu škodu alebo záväzok; nemôže sa zmeniť na vlastníctvo človeka ani na všeobecnú povinnosť poslúchať.

Odmietnutie spolupráce samo osebe neznamená donucovanie. Donucovaním je použitie kontroly nad nevyhnutnosťami na vynútenie poslušnosti alebo zablokovanie prístupu k iným ochotným partnerom.

Niektorým škodám nemožno uniknúť iba oddelením, najmä keď sú ich účinky rozptýlené alebo prenesené na ľudí, ktorí sa im nemôžu jednoducho vyhnúť odchodom. Tým sa oslabuje spätná väzba, ktorá by inak škodlivé správanie obmedzovala. Decentralizácia neznamená, že každá reakcia musí zostať miestna. Keď škoda zasahuje ľudí v rôznych združeniach či regiónoch, dotknutí môžu koordinovať postup naprieč hranicami, dohodnúť spoločné štandardy alebo sledovať účinky.

Keď oddelenie nedokáže zabrániť škode alebo zastaviť jej pokračovanie, dotknutí sa môžu brániť, hľadať sprostredkovanie alebo konať s inými, aby ju zastavili. Zastavenie spoločného nebezpečenstva môže vyžadovať dočasné obmedzenie konania, ktoré ohrozuje iných, aj keď dotknutí nesúhlasia a individuálna zodpovednosť nie je jasná. Obmedzenia aj to, na koho dopadnú ich náklady, vyžadujú osobitné zdôvodnenie.

Tvrdenie o škode spor nerozhoduje; ochrana musí zostať viazaná na zastavenie konkrétnej škody a nesmie sa stať dôvodom širšej alebo časovo neobmedzenej kontroly. Tí, ktorí zasahujú, sa nestávajú imúnnymi voči spochybneniu; možnosť spochybniť dôvody, prostriedky alebo pokračovanie zásahu nesmie závisieť iba od tých, ktorí ho vykonávajú. Nezávislé spochybnenie musí zahŕňať praktickú moc zmeniť neodôvodnené obmedzenia alebo zastaviť zásah, keď jeho dôvod pominie.

Niektoré problémy zostanú nevyriešené namiesto toho, aby sa vytvorila trvalá autorita, ktorej záruka riešenia závisí od schopnosti donútiť všetkých zúčastnených.

Slobodné združovanie nepredpisuje jednu konečnú podobu spoločnosti. Jeho sila spočíva práve v otvorenosti tejto otázky. Umožňuje radikálne slobodným a autonómnym ľuďom ustavične utvárať vlastné vzťahy a vytvárať spoločenský poriadok nespočetných prekrývajúcich sa združení namiesto jedinej štruktúry, ktorá má autoritu nad nimi všetkými.

Vzájomná pomoc

Vzájomná pomoc je spolupráca založená na vzájomnosti: ľudia si pomáhajú, pretože naše záujmy nemusia byť v konflikte. Všetci máme odlišné potreby, schopnosti, poznatky, zdroje a príležitosti. Keď ich zdieľame, obom stranám sa môže dariť lepšie než predtým.

Slobodný svet sa vzďaľuje vzťahom, v ktorých zisk jedného znamená stratu druhého. Bohatstvo sa vytvára produkciou novej hodnoty. Spolupráca môže obom priniesť viac, než by vytvorili osamote, no vzťah nie je skutočne výhodný pre oboch, ak jeho prínos závisí od prenesenia nákladov na iných. Takéto vzťahy sú ľahšie, keď sa odstránia prekážky vstupu a umelý nedostatok a ľuďom sa otvoria ďalšie možnosti, ako sa postarať o seba i o druhých.

Vzájomnosť silnie opakovanými vzťahmi. Silné susedstvá a komunity vyrastajú z priateľstva: ľudia sa poznajú, záleží im na tom, čo sa s druhými deje, a delia sa o potraviny, nástroje, zručnosti, vedomosti, prístrešie, čas a podporu. Keď okolití ľudia už nie sú neznámi, niekto, kto upadne do chudoby alebo stratí domov, prestáva byť neviditeľným problémom ponechaným vzdialenej inštitúcii. Jeho potreby vidia ľudia, ktorí ho poznajú a majú dôvod starať sa.

Tieto vzťahy sa môžu prepojiť do širších sietí vzájomnej pomoci, ktoré rozširujú podporu za okruh ľudí, ktorí sa už poznajú, a znásobujú to, čo jednotlivec či susedstvo dokážu poskytnúť sami. Jeden človek má jedlo, iný voľnú izbu, ďalší vie niečo opraviť a iný môže učiť, pestovať, stavať, voziť alebo poskytovať starostlivosť. Čím viac sa tieto vzťahy prekrývajú, tým viac ciest majú ľudia k podpore a tým menej musí ktokoľvek závisieť od jedinej inštitúcie, aby získal to, čo potrebuje.

Vzájomnosť nevyžaduje od každého, kto dostáva starostlivosť, odplatu. Pre človeka, ktorý nedokáže sám odísť alebo si zabezpečiť podporu, závisí sloboda od toho, aby starostlivosť neovládala jediná osoba či jediný vzťah.

Prekrývajúca sa starostlivosť viacerých opatrovateľov a nezávislé vzťahy uľahčujú postaviť sa proti zneužívaniu a pokračovať v starostlivosti aj pri zmenách. Ak človek nemôže dať informovaný súhlas, starostlivosť by sa mala podľa možností riadiť jeho vyjadrenými želaniami a zostať obmedzená na jeho potreby. Závislosť nedáva nikomu vlastníctvo človeka.

Spoľahlivá vzájomná pomoc vyžaduje aj priebežné udržiavanie. Ľudia majú dôvody udržiavať služby, ktoré využívajú, na ktorých im záleží alebo ich neskôr môžu potrebovať. Pokračovanie týchto služieb závisí od pravidelných príspevkov práce a zdrojov, spoločných rezerv a odľahčenia vyčerpaných opatrovateľov či správcov.

Starostlivosť nestojí vždy všetkých rovnako v tom istom čase, no širšie siete môžu nerovnomernú záťaž rozdeliť medzi viac ľudí, zdrojov a vzťahov, namiesto toho, aby zostala na jednom človeku. V čase nedostatku viditeľnosť potrieb a dostupných zásob umožňuje dohodnúť priority a hľadať pomoc aj mimo miestnej siete. Samotná potreba nevytvára chýbajúce zdroje, ale ani nedostatok nemôže ustanoviť právo na poslušnosť.

Vzájomná pomoc nie je sebaobetovanie. Darí sa nám, keď sa môže dariť ľuďom okolo nás. Bezpečnejší, zdravší, slobodnejší a schopnejší ľudia robia aj náš život bezpečnejším, bohatším a slobodnejším. Blaho jednotlivca a spoločné blaho sa navzájom posilňujú, nie sú na opačných stranách rovnice.

Nadvláda a pomsta obnovujú podmienky konfliktu, nie mieru. Vzájomná pomoc odpovedá na utrpenie starostlivosťou, láskou a nádejou a zároveň buduje materiálne podmienky, v ktorých je menej pravdepodobné, že sa utrpenie zopakuje.

Pokojný svet, v ktorom chceme žiť, tvoríme tým, že urobíme prvý krok k jeho vybudovaniu: pomáhame si už teraz, posilňujeme okolité vzťahy a robíme ich dosť silnými na to, aby nikto nemusel čeliť svetu sám.

Priateľstvo

Silná komunita sa začína priateľstvom, nie abstrakciou komunity. Priateľstvo je osobné, vedomé, dobrovoľné a priamo ho utvárajú ľudia, ktorí v ňom sú. Nijaký väčší celok si nemôže nárokovať ich vzťah len preto, že patria k tomu istému miestu, skupine alebo veci.

Priatelia nepotrebujú vonkajšiu autoritu, aby im predpisovala vzťah alebo ich nútila k zhode. Sami rozhodujú, ako spolu budú vychádzať, kde sú ich hranice a kedy sa vzťah má zmeniť alebo skončiť. Sloboda združovania málo znamená bez slobody rozísť sa.

Priateľstvo má aj prirodzené hranice. Nemožno ho rozšíriť na jediný vzťah zahŕňajúci všetkých, a v tom je časť jeho sily. Priateľstvá môžu zostať malé, pritom sa prekrývať a prepájať s ďalšími, takže spolupráca sa šíri bez spojenia všetkých do jedného spoločenského celku. Širšie siete umožňujú koordinovať sa aj ľuďom, ktorí nie sú priatelia, bez toho, aby sa siete zmenili na jediné spoločenské telo.

Cieľom je nadväzovať priateľstvá, nie budovať komunity. ༆ Nech silnejšie komunity vyrastú zo vzťahov, ktoré si ľudia skutočne vyberú.

Nenásilie

Nenásilie je vhodnejšou stratégiou na budovanie slobodného sveta. Metódy použité na budovanie nového sveta formujú zvyky, motivácie, organizácie a rozdelenie moci, ktoré z nich vzniknú. Politické násilie mení samotnú štruktúru motivácií odporu: odmeňuje utajovanie, rozkazovanie, donucovanie a organizácie schopné sústreďovať silu.

Politické násilie môže posilniť štruktúry, ktoré má spochybniť. Keď ľudia vidia násilie, boja sa. Strach ich vedie k inštitúciám sľubujúcim ochranu: polícii, armáde a štátnej moci. Násilie tak môže posilniť represívne zložky práve tej hierarchie, proti ktorej smeruje, dať štátnej moci väčšie zdôvodnenie pre policajné zásahy, dohľad, represiu a silu a obrátiť širšiu verejnosť proti tým, ktorí túto hierarchiu spochybňujú.

Štátna moc má už teraz drvivú prevahu v organizovanom násilí. Ovláda políciu, armády, väznice, spravodajské systémy, zbrane a logistické siete vybudované na vynucovanie jej autority. Násilie jej umožňuje určiť podmienky konfliktu a využiť svoju najväčšiu prednosť.

Nenásilie útočí na hierarchiu z inej strany. Priama akcia, občianska neposlušnosť, štrajky, odmietanie, vzájomná pomoc, sebestačnosť, budovanie komunít, konštruktívne alternatívy a odvolanie účasti zasahujú závislosti, vďaka ktorým centralizované inštitúcie fungujú. Štátna moc nefunguje len silou; závisí od pokračujúcej spolupráce.

Nádej je tiež politickou mocou. Cieľom nie je nahnať ľudí strachom do boja, ale inšpirovať ich perspektívou pokojného a slobodného sveta, v ktorom môžu žiť dobrý život, sledovať svoje sny, rozvíjať svoj potenciál a pomáhať si. ༆

Nádej sa stáva skutočnosťou prostredníctvom skúsenosti. Priateľstvo, vzájomná pomoc, autonómia, sebestačnosť, záhrady, spolupráca, priama akcia a fungujúce alternatívy dávajú ľuďom už teraz úlomky iného spôsobu života. Predobrazné budovanie rozdeľuje schopnosť konať ešte pred zánikom centralizovanej autority. Čím viac ľudia dokážu uspokojovať svoje potreby slobodným združovaním, vzájomnou pomocou, nezávislými vedomosťami a alternatívami, závislosť od centralizovaných inštitúcií začína slabnúť.

Násilná revolúcia môže smerovať opačne. Zničenie existujúcej štátnej moci nemusí zničiť štruktúru koncentrovanej moci. Ozbrojené organizácie sústreďujú zbrane, tajnosti, velenie, informácie, logistiku a operačnú schopnosť. Ak existujúca štátna moc padne skôr, než sa moc a schopnosť konať rozdelia, organizácia najschopnejšia používať násilie má zároveň najlepšiu pozíciu vyplniť vzniknuté mocenské vákuum. Vládca sa vymení, zatiaľ čo štruktúra zostáva k dispozícii na prevzatie.

Nenásilie neznamená pacifizmus ani odmietanie sebaobrany. Obranná sila môže byť nevyhnutná, keď bezprostrednej škode nemožno zabrániť inak. Účelom je zastaviť nadvládu, nie urobiť zo sily organizujúci princíp oslobodenia. Násilie zostáva poslednou možnosťou.

Schopnosť sebaobrany môže pretrvávať, zatiaľ čo jej použitie zostáva obranné a dočasné. Rovnováha moci udržiava obrannú schopnosť rozptýlenú a spochybniteľnú, kým slobodné združovanie bráni tomu, aby sa dočasné použitie sily zmenilo na trvalú štruktúru autority.

Trvajúce hrozby si vyžadujú prípravu, spoľahlivé zásoby, zdieľané informácie a koordináciu medzi združeniami. Ľudia môžu zveriť konkrétne obranné úlohy skúseným osobám, no ich roly musia zostať obmedzené na danú funkciu a prístupné spochybneniu. Nebezpečenstvo je zvlášť naliehavé pri obrane, pretože samotná obranná schopnosť sa môže stať novou koncentráciou moci. Rozdiel zostáva skutočný len vtedy, ak zbrane, zásoby a vonkajšia podpora zostávajú mimo výlučnej kontroly ktorejkoľvek jednej skupiny.

Rozptýlená obrana prináša ďalšie nebezpečenstvo: prípravy jedného združenia môžu znepokojiť druhé a jeho reakcia zdanlivo potvrdí obavy prvého. Kde je to možné, priamy kontakt, nezávislé overovanie znepokojivých tvrdení a vzájomné obmedzenia mobilizácie môžu obom stranám umožniť ustúpiť bez vzdania sa schopnosti brániť sa.

Koordinácia v núdzi musí zostať obmedzená na úlohu a spochybniteľná. Aj rozptýlenú obranu možno poraziť; ani centralizované velenie nezaručuje prežitie.

Sloboda by nemala prísť až po boji. Mala by byť rozpoznateľná v tom, ako sa boj vedie.

Pravidlo 3,5 %

Systémová zmena nevyžaduje, aby sa celé obyvateľstvo vzbúrilo naraz.

Výskum Ericy Chenowethovej a Marie Stephanovej zistil, že veľké nenásilné kampane za zmenu režimu, nezávislosť alebo koniec okupácie v rokoch 1900 až 2006 uspeli viac než dvojnásobne často oproti násilným kampaniam.

Z tohto výskumu neskôr vzniklo pravidlo 3,5 %: v pôvodných údajoch nezlyhala žiadna nenásilná kampaň po tom, čo na svojom vrchole aktívne zapojila aspoň 3,5 % obyvateľstva.

Štátna moc nefunguje len prostredníctvom policajnej a vojenskej sily. Závisí od ľudí v celej spoločnosti, ktorí naďalej pracujú, poslúchajú, vykonávajú rozkazy, presúvajú zdroje, udržiavajú infraštruktúru a uznávajú jej autoritu. Štátna moc závisí od spolupráce oveľa väčšieho počtu ľudí, než je tých, ktorí skutočne vládnu.

Aktívni účastníci sú iba časťou tohto tlaku. Ako sa účasť a odmietanie šíria, spolupráca je menej spoľahlivá. Pracovníci prestávajú spolupracovať. Rozkazy sa nevykonávajú. Stúpenci prechádzajú na druhú stranu. Ľudia vnútri systému prestávajú presadzovať pokyny. Inštitúcie začínajú zlyhávať. Rovnováha moci sa posúva, lebo štruktúra stráca ľudskú spoluprácu potrebnú na svoje udržanie.

Nenásilné hnutia môžu zapojiť oveľa širší okruh ľudí, pretože odpor nevyžaduje, aby sa každý stal vojakom. Ľudia môžu štrajkovať, bojkotovať, odmietať, odvolať podporu, poskytnúť zdroje, ubytovať iných alebo jednoducho prestať spolupracovať.

Neskorší výskum zistil, že nenásilné kampane sú po roku 2010 menej úspešné. Chenowethová poukazuje na to, že vlády prispôsobili svoje protistratégie, aj na to, že hnutia čoraz viac stavajú na rýchlej mobilizácii bez organizácie, stratégie a vytrvalosti potrebných na udržanie tlaku. Mobilizácia môže otvoriť okno, no bez trvalej organizácie a praktickej schopnosti konať, o ktoré by sa mohla oprieť, sa môže zavrieť skôr, než sa vybudujú podmienky na trvalú zmenu.

Pravidlo 3,5 % nie je zákon ani zaručená hranica. Väčšina úspešných nenásilných hnutí nikdy nedosiahla 3,5 % a neskorší výskum odhalil zdanlivú výnimku. Je to historický vzorec, nie recept na úspech.

Poučením z pravidla nie je, že presne 3,5 % obyvateľstva dokáže donútiť akúkoľvek štátnu moc kapitulovať.

Je ním to, že premena nevyžaduje jednomyseľné prebudenie.

Priama akcia

Priama akcia znamená riešiť problém priamo namiesto žiadania autority, aby ho vyriešila za nás. Snaha o reformu prostredníctvom autority prenecháva uskutočnenie zmeny vyšším stupňom hierarchie. Priama akcia ponecháva možnosť konať ľuďom, ktorých sa problém týka.

To, čo vidíme, nie je len korupcia. Systém sa riadi motiváciami a koncentráciami moci, ktoré sú doň zabudované. Výmena zástupcov môže zmeniť rozhodnutia, ale nechá mechanizmus autority nedotknutý. Zastupiteľská politika pochováva príčiny a následky pod vrstvami byrokracie: ľudia konajú a potom čakajú, kým inštitúcie rozhodnú, čo sa stane. Priama akcia mení veci tu a teraz. Ľudia vidia výsledok, skúšajú ho a stavajú na ňom.

Priama akcia nevyžaduje povolenie. Ľudia nepotrebujú súhlas zhora na spoluprácu, riešenie problémov, odvolanie podpory či vytvorenie alternatív. Zmena sa môže začať všade, kde ľudia už majú schopnosť konať, a šíriť sa zdola, keď iní preberajú to, čo funguje.

Ľudia zdola majú moc, pretože hierarchia nedokáže fungovať sama. Štrajk túto závislosť odhalí okamžite. Generálny štrajk môže naraz zastaviť veľké časti mechanizmu. Divoký štrajk ukazuje, že pracovníci môžu uplatniť kolektívnu moc bez čakania na súhlas inštitúcií, ktoré ich zastupujú.

Priama akcia využíva túto závislosť ako páku. Je rozdiel medzi odporom voči štruktúre a odobratím niečoho, čo potrebuje na fungovanie. Odmietnutie a stiahnutie sa menia samotný vzťah.

Priama akcia buduje alternatívy, vďaka ktorým je hierarchia menej potrebná. Vzájomná pomoc, sebestačnosť, nezávislá výmena, družstvá a paralelné inštitúcie dávajú ľuďom väčšiu schopnosť napĺňať svoje potreby priamo.

Obe stránky sa navzájom posilňujú. Zastavte mechanizmus a zároveň budujte alternatívy. Odpor znižuje schopnosť hierarchie. Budovanie znižuje závislosť od hierarchie.

Ľudia môžu odvolať poslušnosť a pritom udržať nevyhnutnú prácu priamou spoluprácou s tými, ktorí od nej závisia. Dočasné prerušenie môže vytvoriť prevahu, ale zostáva otázka, kto zaplatí cenu. Ak táto prevaha závisí od odopretia potrebných vecí ľuďom, ktorí majú malú kontrolu nad spochybňovanou štruktúrou, odpor prenáša náklady svojho tlaku na nich. Dlhodobé stiahnutie sa z nepostrádateľných funkcií si vyžaduje náhradné cesty alebo zachovaný prístup. Odpor, ktorý vyhladuje vlastné alternatívy, posilňuje dopyt po obnovenom velení.

Aj budovanie môže vytvárať vlastné tlaky. Keď ľudia závisia od vybudovanej veci, jej udržiavatelia môžu pri narušení viac stratiť a byť opatrnejší pri konfrontácii. Odpor zasa môže ohroziť alternatívy, ktoré sa ľudia snažia zachovať. Napätie sa zmenšuje, keď alternatívy dokážu prežiť narušenie vďaka nadbytočnej kapacite a náhradným cestám a keď odpor odoberá to, čo potrebuje hierarchia, bez ničenia schopností, od ktorých závisia ľudia.

Priama akcia sa stáva predobrazným budovaním, pretože ľudia tvoria slobodný svet vo vzťahoch a inštitúciách, ktoré vytvárajú teraz, namiesto odkladania slobody až na čas po budúcom víťazstve.

Žiadny jediný čin nemusí zmeniť celý systém. ༆ Každý úspešný čin môže niečo vyriešiť už teraz, zvýšiť autonómiu a umožniť ďalšie konanie. Keď sa tieto schopnosti prepájajú a znásobujú zdola, menia rovnováhu moci.

Záhrada

Slobodný svet sa nemusí začať všade naraz. Začína sa tam, kde ľudia znovu získajú schopnosť postarať sa o seba a o ostatných. Pestujte jedlo. Učte sa užitočné zručnosti. Deľte sa o nástroje. Pracujte s ľuďmi, ktorým dôverujete. Podporujte miestnych výrobcov a družstvá. Začnite niečím užitočným, čo môže vydržať a šíriť sa.

Záhrada je doslovná aj štrukturálna. Mení pôdu, vedomosti, prácu a spoluprácu na niečo, čo ľudia môžu priamo použiť. Spoločná dielňa ponúka miesto, kde možno vyrábať a opravovať potrebné veci. Farmárske trhy spájajú pestovateľov a kupujúcich v priamej výmene. Každý taký krok skracuje cestu medzi potrebou a ľuďmi schopnými ju naplniť.

Nejde o nijaký konkrétny ekonomický model.

Sebestačnosť silnie spoluprácou, nie izoláciou. Jeden človek nemôže robiť všetko a ani by nemal musieť. Ľudia rozvíjajú rôzne zručnosti, delia si prácu, vymieňajú si to, čo vyrobia a pomáhajú tam, kde môžu svoje schopnosti najlepšie využiť. Keď sa záhrady prepoja s kuchyňami, dielňami, družstvami, miestnymi výrobcami a službami v susedstve, osamotené projekty začnú vytvárať širšiu sieť praktickej nezávislosti. Čím viac vedomostí, nástrojov a výrobnej schopnosti ľudia sami majú, tým väčší výber majú vo vzťahoch, od ktorých závisí ich život.

Budujte miestne. Spoznajte svojich susedov. Získavajte priateľov tým, že spolu robíte užitočné veci. Ľudia vidia, čo chýba, čo opakovane zlyháva a čo ostatní naozaj potrebujú. Problémy sa riešia ľahšie, keď tí, ktorí ich zažívajú, môžu hovoriť priamo s tými, ktorí vedia pomôcť.

Tieto vzťahy môžu rásť navonok bez rastu nahor. Rôzne skupiny sa môžu špecializovať a zostať autonómne, spájať sa priamo tam, kde im spolupráca pomáha. Žiadna jediná organizácia nemusí poskytovať všetko ani ovládať celok. Hustá spleť prekrývajúcich sa združení silnie vďaka rozdielom: veľa zručností, vzťahov, zdrojov a ciest okolo zlyhania.

Dôležité nie je, či sa niečo nazýva alternatívou. Alternatívy majú vlastné štruktúry motivácií, a tak platí rovnaká otázka: čo podporujú v praxi? Družstvo, ktoré obnoví velenie, veľa nezmenilo. Skúška je praktická: môžu ľudia meniť spôsob práce, odmietnuť jej podmienky alebo odísť bez straty jedinej možnosti naplniť základnú potrebu?

Záhrada závislá od jediného zdroja vody či dielňa závislá od vedomostí jedného človeka zostáva v tomto bode zraniteľná. Zručnosti, ktoré možno učiť, postupy, ktoré možno zopakovať, spoločné nástroje a zásoby z viacerých zdrojov umožňujú pokračovať v užitočnej práci bez toho, aby bol niekto nepostrádateľný.

Nie je potrebné úplné oddelenie od existujúceho sveta. Začnite tým, čo možno priblížiť k priamym vzťahom: jeden zdroj potravín, jedna zručnosť, nástroj, služba, spoločný projekt, pevnejšie priateľstvo. Každý presun je malý, ale zanechá po sebe niečo, na čom môže stavať ďalší. Časom sa z jednotlivých projektov stanú siete, siete získajú odolnosť a závislosť sa začne rozptyľovať.

Záhrada nepotrebuje povolenie, aby sa stala lesom. Rastie tam, kde je miesto, rozvetvuje sa tam, kde to podmienky dovoľujú, spája sa s tým, čo už žije, a vytvára semená ďalšieho rastu. Budujte slobodný svet rovnako: miestne, priamo, pokojne a zdola navonok.

Okno príležitosti

Slobodný svet sa buduje pred revolučným okamihom, nie po ňom.

Odstránenie ľudí, ktorí ovládajú centralizované inštitúcie, nerozdelí schopnosti, ktoré tieto inštitúcie ovládali. Potraviny treba stále prepravovať. Ľudia stále potrebujú čistú vodu, lieky, prístrešie, komunikáciu, dopravu, ochranu a spôsoby riešenia konfliktov. Ak tieto schopnosti zostanú sústredené, ten, kto ich najrýchlejšie obnoví, zdedí obrovskú moc.

Rozhodujúca práca sa preto odohráva pred tým, čo sa javí ako zlom.

Slobodná spoločnosť sa postupne rozvíja prostredníctvom vzťahov, zručností, inštitúcií a infraštruktúry, ktoré už fungujú mimo centralizovaného velenia. Siete vzájomnej pomoci, miestne potravinové systémy, družstvá, nezávislá komunikácia, rozptýlená energetika, opravárenské schopnosti, otvorené vedomosti, siete starostlivosti, riešenie konfliktov a decentralizovaná sebaobrana presúvajú praktickú schopnosť konať z centralizovaných inštitúcií do rúk ľudí, ktorí od nej závisia.

To je strategický význam predobrazného budovania: budovať nové v škrupine starého. Viditeľný zlom môže prísť náhle. Schopnosť prežiť ho sa rozvíja pomaly.

Prechod nevyžaduje jeden čistý rozchod. Staré inštitúcie môžu zostať dominantné, kým vedľa nich vznikajú nové vzťahy. Niektoré funkcie možno decentralizovať rýchlo, iné zostanú centralizované oveľa dlhšie. Ľudia môžu stále využívať otvorené možnosti v existujúcich štruktúrach, ak to zvyšuje ich praktickú autonómiu alebo schopnosť organizovať sa mimo nich. Tieto možnosti možno využiť bez toho, aby sa existujúca štruktúra stala prostriedkom premeny. Vznikajúci svet bude spočiatku čiastočný, poznačený kompromismi a prepletený so svetom, ktorý nahrádza.

Ak alternatíva závisí od tých istých centralizovaných inštitúcií, ktoré má nahradiť, môžu ju pohltiť bez zmeny rovnováhy moci.

Alternatíva môže poskytovať ľuďom niečo, čo potrebujú, a pritom stále závisieť od pôdy, zásob, infraštruktúry či iných zdrojov ovládaných starou štruktúrou. Tá sa tak môže zbaviť časti svojej záťaže a zachovať si značnú časť prevahy plynúcej zo závislosti. Prevziať funkciu nie je to isté ako nahradiť závislosť. Rovnováha sa posunie až vtedy, keď ľudia získajú väčšiu schopnosť pokračovať bez toho, aby stará štruktúra ovládala to, od čoho závisia.

Alternatívy môžu čeliť potláčaniu, keď sa stanú schopnými nahradiť centralizované funkcie. Keď alternatívy znižujú závislosť od centralizovaných inštitúcií, tieto inštitúcie môžu mať čoraz silnejšie motivácie obmedzovať ich. Ak represia stále dokáže prerušiť všetky zdroje zásob, samotné rozptýlenie neochráni. Spoločné vedomosti a podpora medzi nezávislými sieťami umožňujú pokračovať v práci aj po strate miesta alebo organizácie, takže neexistuje jediná štruktúra, ktorej odstránenie by zničilo alternatívu.

Predobrazné budovanie vytvára záchrannú sieť, ktorá bráni tomu, aby sa kolaps inštitúcií zmenil na kolaps spoločnosti.

Cieľom nie je vytvoriť jednu čistú enklávu mimo spoločnosti. Je ním rozmnožiť priestory, v ktorých ľudia riešia problémy prostredníctvom odlišných vzťahov, prepájať ich vodorovne a postupne do nich presúvať väčšiu časť každodenného života. Každá závislosť nahradená dobrovoľnou alternatívou oslabuje prevahu starého systému. ༆ Každý vzťah vzájomnej podpory zvyšuje schopnosť ľudí odmietnuť.

Budovanie prechodu môže byť postupné, jeho dôsledky však rýchle.

Okno príležitosti sa otvára, keď centralizované inštitúcie stratia toľko akcieschopnosti či legitimity, že o usporiadaniach kedysi pokladaných za trvalé možno rokovať. Nevyžaduje si to úplný kolaps civilizácie. Dodávateľský reťazec sa pretrhne. Štátna moc stratí legitimitu. Korporácia opustí mesto. Elektrická sieť zlyhá. Mena sa stane nespoľahlivou. Štrajk zastaví bežné služby. Monopol už nedokáže poskytovať to, od čoho ľudia závisia. Centralizované systémy zlyhávajú nerovnomerne podľa miesta, odvetvia a funkcie.

Každé zlyhanie vytvára priestor, v ktorom alternatívy môžu prevziať časť toho, čo stará štruktúra už nedokáže poskytovať.

Takéto príležitosti sa môžu opakovať. Paralelné inštitúcie rastú počas relatívnej stability. Centralizovaný systém slabne. Existujúce alternatívy preberajú niektoré jeho funkcie. Stabilizujú sa, učia sa, prepájajú a vstupujú do ďalšej krízy s väčšou schopnosťou než predtým. Stará hierarchia môže prežiť, ale po každom cykle môžu byť ľudia od nej menej závislí.

Toto nie je stratégia čakania na kolaps. Je to príprava na podmienky, ktoré nikto nedokáže spoľahlivo predpovedať.

Keď centralizované inštitúcie slabnú, sloboda sa neobjaví automaticky. Kríza prináša strach, nedostatok, neistotu a dopyt po spoľahlivom poriadku. Tieto podmienky môžu posilniť vzájomnú pomoc, ale aj fašizmus, militarizmus, organizovaný zločin, náboženské autoritárstvo alebo novú štátnu moc sľubujúcu obnoviť stabilitu.

Mocenské vákuum znamená dopyt po funkciách, ktoré už nie sú spoľahlivo zabezpečené. To, čo ho vyplní, závisí od toho, kto dokáže tieto potreby uspokojiť.

Kto dokáže poskytovať potraviny, lieky, komunikáciu, dopravu, ochranu a fungujúcu infraštruktúru, získava obrovský vplyv. Ak tieto schopnosti majú len autoritárske organizácie, vystrašení ľudia môžu prijať rozkazy, pretože hierarchia vyzerá ako jediná stále fungujúca štruktúra.

Preto je predobrazné budovanie aj prípravou proti nástupu novej autoritárskej moci. Paralelné inštitúcie vybudované pred krízou dávajú ľuďom iné miesto, na ktoré sa môžu obrátiť. Rozptýlené zručnosti, existujúce vzťahy, fungujúce siete a skúsenosť so spoluprácou bez velenia zmenšujú vákuum, ktoré by inak vytvoril kolaps centralizovaných inštitúcií.

Bez týchto alternatív kolaps závislosť neruší. Zosilňuje ju.

Alternatívy musia aj fungovať. Ak účasť vyžaduje voľný čas, peniaze či bezpečie, je najťažšia práve pre ľudí pod najväčším tlakom. Väčšina ľudí si neosvojí celú filozofiu pred účasťou. Môžu sa pridať preto, že jedlo je cenovo dostupné, starostlivosť o deti spoľahlivá, susedstvo bezpečnejšie, opravárenská dielňa šetrí peniaze alebo s nimi ľudia zapojení do týchto projektov zaobchádzajú dôstojne. Slobodné združovanie, vzájomná pomoc a spontánny poriadok sú silnejšie argumenty, keď ich ľudia môžu priamo zažiť.

Meradlo je praktické: napĺňa alternatíva skutočnú potrebu a zároveň zvyšuje autonómiu a rozdeľuje schopnosť konať?

Projekt, ktorý nefunguje pod tlakom, ľudí neprevedie krízou. Projekt fungujúci sústredením kontroly sa môže jednoducho stať ďalšou hierarchiou. Alternatíva funguje len vtedy, keď jej postupy zachovávajú autonómiu a slobodné združovanie.

Otestujte, či náhrada funguje skôr, než sa na ňu spoľahnete: môže poskytovanie pokračovať, keď sa zastaví financovanie, zlyhá dodávateľ alebo odídu kľúčoví ľudia? Bežné poruchy a skutočné presuny funkcií ukážu, čo stále závisí od centralizovaných inštitúcií. Náhly kolaps môže prísť skôr, než táto práca postačí. Vtedy má zachovanie zásob, údržby a starostlivosti prednosť pred vyhlásením nezávislosti; dočasná závislosť nevytvára trvalé právo rozkazovať.

Tieto procesy prebiehajú súčasne: budujte schopnosti, ktoré napĺňajú potreby už teraz, a používajte ich na znižovanie závislosti od nadvlády. Bez budovania môže odpor zanechať vákuum. Bez odporu možno alternatívy udržať v hraniciach existujúceho systému.

Cieľom je postupne robiť centralizované inštitúcie menej potrebnými.

Funkcie sa môžu presúvať jedna po druhej. Poznatky sa môžu vymaniť spod centralizovanej kontroly. Dočasná vzájomná pomoc sa môže stať trvalou spoločenskou infraštruktúrou. Neformálne zásobovacie cesty sa môžu zmeniť na pevné siete. Komunity si môžu zachovať usporiadania, ktoré fungovali v núdzi. Aj neúspešné projekty môžu zanechať zručnosti, vzťahy, nástroje a vedomosti, ktoré posilnia ďalší pokus.

To, čo ľudia dosiaľ vybudovali, neurčuje hranice toho, čo dokážu vybudovať. Uvoľnenie ľudskej vynaliezavosti podnecuje inovácie a dáva na dosah to, čo sa kedysi zdalo nemožné.

Úspech nemusí vyzerať ako pád štátnej moci či vlajka vztýčená nad jej budovami. Môže sa prejaviť dlhým úpadkom významu centralizovaných inštitúcií, keď sa ich užitočné funkcie presúvajú inam.

Rozhodujúce víťazstvo nespočíva v zmocnení sa mechanizmu.

Spočíva v tom, že sa mechanizmus stane nepotrebným.

Nie je isté, kedy príde ďalšia veľká príležitosť. Systémy môžu prežiť nestabilitu, pohltiť odpor, vymeniť vedenie, preniesť náklady, reformovať sa či potláčať. Stratégia závislá od predpovede kolapsu je krehká.

Predobrazné budovanie nevyžaduje predpovedanie. Ak existujúci systém pretrvá, nezávislé vzťahy a schopnosti zlepšujú život už teraz. Ak postupne chátra, alternatívy môžu prevziať funkcie, ktoré opustí. Ak sa krízy opakujú, každá príležitosť môže posilniť paralelnú spoločnosť. Ak príde väčší zlom, siete s pripravenými zásobami, zručnosťami a fungujúcimi vzťahmi dajú ľuďom alternatívy schopné zabrániť tomu, aby vzniknuté vákuum vyplnila ďalšia centralizovaná autorita.

Okno príležitosti preto nie je niečo, na čo treba čakať.

Cesta k tomu sa buduje.

Slobodný svet rastie, kým sa hierarchia ešte javí ako trvalá. Každá záhrada, priateľstvo, družstvo, zručnosť, sieť, čin vzájomnej pomoci a nezávislý zdroj praktickej schopnosti konať vytvára ďalšie miesto, odkiaľ môžu ľudia konať bez čakania na povolenie. Keď sa tieto alternatívy spájajú, závislosť sa rozptyľuje a vzniká rovnováha moci.

Keď sa otvorí ďalšie okno, sloboda nemusí začínať z ničoho.

Slobodný svet už bude čakať.

Vox Libera

Základné východisko

„Nič nie je nebezpečnejšie než dogmatický pohľad na svet – nič viac neobmedzuje, nezaslepuje pred novými nápadmi ani neničí otvorenosť voči novému.“ — Stephen Jay Gould

„Je dôležité odstrániť nevedomý dogmatizmus, ktorý ľudí vedie k presvedčeniu, že ich spôsob nazerania na skutočnosť je jediný rozumný spôsob, ako vidieť svet. Mojím cieľom je pokúsiť sa dostať ľudí do stavu všeobecného agnosticizmu, nielen vo vzťahu k Bohu, ale ku všetkému. Kto vidí veci iba cez vlastný systém presvedčení, je odsúdený stať sa takmer hluchým, nemým a slepým. Ľudí možno vidieť len vtedy, keď človek dokáže vidieť svet tak, ako ho vidia oni. To je partizánska ontológia – rozbiť pohľad založený na jedinom modeli a dať ľuďom perspektívu viacerých modelov.“ — Robert Anton Wilson, rozhovor s Jeffreym Elliotom „Searching for Cosmic Intelligence“ (1980)

„Niektoré výrazy a myšlienky možno označiť za ‚antipojmy‘. Takéto výrazy v skutočnosti zatemňujú naše chápanie, namiesto toho, aby mu pomáhali, a sťažujú pochopenie iných platných pojmov. Dôležitou skupinou antipojmov je takzvaný ‚balíček‘: každý výraz, ktorého význam skrýva nevyslovený predpoklad, že určité veci patria k sebe, hoci v skutočnosti nepatria.“ — Roderick T. Long

„Inými slovami, nejestvuje jediný vzorec. Jediným stálym javom je samotná zmena a z nej vyplývajúce vedomie rôznych spoločenských možností.“ — David Graeber a David Wengrow, The Dawn of Everything

Štruktúra motivácií

„Človek sa ako všetky živé bytosti prispôsobuje podmienkam, v ktorých žije, zvyká si na ne a zdedenými návykmi odovzdáva ďalej to, čo získal. Keďže sa narodil a žil v otroctve ako potomok dlhého radu otrokov, po tom, čo začal myslieť, veril, že otroctvo je nevyhnutnou podmienkou života; sloboda sa mu zdala nemožná.“ — Errico Malatesta

„Ťažko presvedčiť človeka, aby niečo pochopil, keď jeho plat závisí od toho, že to nepochopí!“ — Upton Sinclair, I, Candidate for Governor: And How I Got Licked (1935)

„Doteraz sme skúmali motivácie pohľadom teórie verejnej voľby, ktorá predpokladá, že jednotlivci v politike sú v zásade rovnakí ako ľudia mimo nej. Tento predpoklad však môže byť v konečnom dôsledku príliš optimistický. Inštitucionálne filtre politiky totiž napokon vyberajú tých, ktorých priťahujú mocenské pozície. Slušní a humánni ľudia nebudú chcieť pracovať ako dozorcovia na otrokárskej plantáži. Z rovnakého dôvodu ľudia, ktorí strávia kariéru ako dozorcovia vo väzniciach, policajti, prokurátori, pohraničníci, generáli a prezidenti, budú mať sklon považovať za prijateľné používať nad inými svojvoľnú moc a násilnú autoritu. Aj keď zásadoví ľudia tieto funkcie istý čas zastávajú, pravdepodobne ich rýchlo nahradia ambiciózni ľudia ochotní ohýbať morálku, aby získali a udržali moc. Mocenské systémy tak vytvárajú inštitucionálne filtre a výberové účinky s jednoduchým a ničivým dôsledkom: na vrchol sa dostanú tí najhorší.“ — Nathan Goodman, Abolition: An Economist’s Perspective ๖

„Pracovníkom dnes prekáža množstvo predpisov, daní, zákonov o duševnom vlastníctve a dotácií pre podniky, ktoré v súhrne bránia vstupu možných alternatívnych zamestnávateľov aj samostatnému podnikaniu.“ — Sheldon Richman

„Kapitalistický systém je v skutočnosti definovaný štrukturálnou prítomnosťou monopolov schválených štátom.“ — Eric Fleischmann

„Monopol štátnej moci na prostriedok výmeny jej navyše dáva moc používať dlh namiesto platobnej schopnosti ako nástroj úveru na uľahčenie výmeny a prostredníctvom tohto monopolu brániť výmenám, kým nie sú uspokojené privilegované nároky.“ — Dyer D. Lum

„Dnes nikto nevidí alebo nechce vidieť, že zotročenie väčšiny ľudí v našej dobe stojí na peňažných daniach z pôdy a iných vecí, ktoré štátna moc vyberá od poddaných.“ — Lev Tolstoj, What Shall We Do?, kapitola XX

„Neustálym procesom inflácie môžu vlády tajne a nepozorovane skonfiškovať významnú časť bohatstva svojich občanov. Týmto spôsobom nielen konfiškujú, ale konfiškujú svojvoľne; proces mnohých ochudobňuje, no niektorých skutočne obohacuje.“ — John Maynard Keynes, The Economic Consequences of the Peace

„Kapitalizmus je všade rovnaký. Aby prežil a prosperoval, potrebuje trvalý stav čiastočného nedostatku: potrebuje ho na udržanie cien a na vytvorenie hladných más ochotných pracovať za akýchkoľvek podmienok.“ — Errico Malatesta

„Akosi ma menej zaujíma hmotnosť a záhyby Einsteinovho mozgu než takmer istá skutočnosť, že rovnako nadaní ľudia žili a zomreli na bavlníkových poliach a v dielňach s otrasnými podmienkami.“ — Stephen Jay Gould

„Tí, ktorých dnes nazývajú zločincami, totiž vôbec nie sú zločinci. Matkou dnešného zločinu je hlad, nie hriech.“ — Oscar Wilde, The Soul of Man under Socialism

„Otroctvo, protekcionizmus a monopol nachádzajú obhajcov nielen medzi tými, ktorí z nich ťažia, ale aj medzi tými, ktorí nimi trpia.“ — Frédéric Bastiat

„Trieda, ktorá má moc lúpiť vo veľkom, má aj moc ovládať štátnu moc a svoje lúpeže zlegalizovať.“ — Eugene Debs

„Keď sa plienenie stane spôsobom života skupiny ľudí v spoločnosti, časom si vytvoria právny systém, ktorý ho povoľuje, a morálny kódex, ktorý ho oslavuje.“ — Frédéric Bastiat

„Zákonné plienenie možno vykonávať nekonečne mnohými spôsobmi. Preto máme nekonečne mnoho plánov na jeho organizovanie: clá, protekcionizmus, výhody, dotácie, podpory, progresívne zdaňovanie, verejné školy, zaručené pracovné miesta, zaručené zisky, minimálne mzdy, právo na podporu, právo na pracovné nástroje, bezplatný úver a tak ďalej, a tak ďalej.“ — Frédéric Bastiat, The Law

Hierarchia

„Autorita sa zväčša začína ako surová moc gangstra a vyvíja sa do ‚legitímnej‘ autority tichého súhlasu. Dejiny národného štátu sú nepochybne takéto. Fried upozorňuje, že legitimita je prostriedkom, ktorým sa ideológia spája s mocou. Úlohou legitimity je ‚vysvetliť a ospravedlniť existenciu koncentrovanej spoločenskej moci, ktorú vykonáva časť komunity, a podobne podporiť konkrétne spoločenské poriadky, teda určité spôsoby rozdeľovania a usmerňovania toku spoločenskej moci‘.“ — Harold Barclay, People without Government ๖

„Zrušiť autoritu alebo štátnu moc neznamená zničiť individuálne či spoločné sily pôsobiace v spoločnosti ani vplyv, ktorý majú ľudia navzájom na seba. Znamenalo by to zredukovať ľudstvo na súbor nehybných, oddelených atómov; nemožnosť, ktorá by, ak by sa podarila, zničila každú spoločnosť a zasadila ľudstvu smrteľný úder. Zrušiť autoritu znamená zrušiť monopol na silu a vplyv. Znamená to odstrániť stav, v ktorom sa spoločenská sila, teda spoločná sila všetkých v spoločnosti, mení na nástroj myšlienok, vôle a záujmov malej skupiny jednotlivcov. Tí pomocou spoločnej sily potláčajú slobodu všetkých ostatných v prospech vlastných predstáv. Inými slovami, znamená to zničiť spôsob organizácie, ktorým sa budúcnosť medzi jednou revolúciou a ďalšou využíva v prospech momentálnych víťazov.“ — Errico Malatesta

„Kde je autorita, tam niet slobody.“ — Piotr Kropotkin

„Keď Warren a Proudhon pri hľadaní spravodlivosti pre prácu narazili na prekážku triednych monopolov, zistili, že tieto monopoly stoja na Autorite. Usúdili, že namiesto posilnenia Autority, ktoré by monopol zovšeobecnilo, treba Autoritu úplne vykoreniť a dať voľný priechod opačnému princípu, Slobode.“ — Benjamin R. Tucker

„Hierarchické organizácie sú navrhnuté tak, aby súlad ľudského správania zabezpečovali predovšetkým vplyvom hierarchickej riadiacej štruktúry. V ideálnej hierarchii musí každý vplyv a každá komunikácia medzi dvoma ‚pracovníkmi‘ prejsť cez spoločného nadriadeného. Ako rastie zložitosť kolektívneho správania, pribúda nezávislých vplyvov a nadriadený ich už nedokáže všetky spracovať ani sprostredkovať. Pomôže zvýšiť počet nadriadených a znížiť mieru vetvenia (počet ľudí podriadených jednému vedúcemu). Táto stratégia však zlyhá, keď zložitosť kolektívneho správania prekročí schopnosti jednotlivca. Siete umožňujúce priamejšie vodorovné vzťahy toto obmedzenie nemajú. Keď zložitosť spoločných činností presiahne možnosti jednotlivca, hierarchická kontrola sa stáva neúčinnou. Hierarchicky riadené systémy musia ustúpiť sieťovým systémom. Keď spoločná zložitosť dosiahne úroveň zložitosti jednotlivca, jej ďalší rast naráža na hranice hierarchických štruktúr. Hierarchické štruktúry nedokážu poskytnúť vyššiu zložitosť a musia ustúpiť štruktúram, v ktorých prevládajú vodorovné vzťahy. Vodorovné vzťahy nahrádzajúce riadenie boli prítomné aj v hierarchických štruktúrach, no nevyhnutnými sa stávajú, keď hierarchické riadenie zlyhá pre vysokú zložitosť kolektívneho správania.“ — Complexity Rising: From Human Beings to Human Civilization, a Complexity Profile

„Civilizácia založená na autorite a podriadení nemá prostriedky na vlastnú nápravu. Účinná komunikácia prúdi iba jedným smerom: od skupiny pánov k skupine sluhov. Každý kybernetik vie, že taký jednosmerný komunikačný kanál nemá spätnú väzbu a nedokáže sa správať inteligentne.“ — Robert Anton Wilson, „Thirteen Choruses for the Divine Marquis“, citovaný Kevinom Carsonom v The Desktop Regulatory State

„Jednotlivý čin poslušnosti je základným kameňom nielen sily autoritárskej spoločnosti, ale aj jej slabosti.“ — Robert Shea a Robert Anton Wilson, The Illuminatus! Trilogy

„Utláčateľ by nebol taký silný, keby nemal spolupáchateľov medzi utláčanými.“ — Simone de Beauvoir

„[...] hlavným nepriateľom, strategickým protivníkom je fašizmus [...] A nielen historický fašizmus, fašizmus Hitlera a Mussoliniho – ktorý dokázal tak účinne zmobilizovať a využiť túžby más – ale aj fašizmus v nás všetkých, v našich hlavách a každodennom správaní, fašizmus, ktorý nás vedie k láske k moci a k túžbe po tom, čo nás ovláda a vykorisťuje.“ — Michel Foucault, predslov k Anti-Oedipus

„Ak ľudia použijú slobodu na to, aby sa jej vzdali, sú potom o niečo menej otrokmi? Ak si ľud hlasovaním zvolí despotu, zostáva slobodný preto, že si despociu vytvoril sám? Majú sa jeho donucovacie nariadenia považovať za legitímne preto, že sú konečným výsledkom vlastných hlasov ľudí? Rovnako by sa dalo tvrdiť, že Východoafričan, ktorý pred druhým zlomí oštep, aby sa stal jeho otrokom, si zachováva slobodu, lebo si svojho pána slobodne vybral.“ — Herbert Spencer, The Man Versus the State

„Človek nie je o nič menej otrokom preto, že si raz za niekoľko rokov môže zvoliť nového pána.“ — Lysander Spooner, No Treason No. VI: The Constitution of No Authority

„Slobodná voľba pánov neodstraňuje pánov ani otrokov. Slobodný výber zo širokej ponuky tovarov a služieb neznamená slobodu, ak tieto tovary a služby udržiavajú spoločenskú kontrolu nad životom práce a strachu – teda ak udržiavajú odcudzenie. A spontánna reprodukcia nanútených potrieb jednotlivcom nezakladá autonómiu; svedčí iba o účinnosti kontroly.“ — Herbert Marcuse, One-Dimensional Man

„Kto sa pokúša ovládať druhého, je vládca, útočník, votrelec; povaha takého vpádu sa nemení, či ho vykoná jeden človek voči druhému ako obyčajný zločinec, jeden človek voči všetkým ostatným ako absolútny monarcha, alebo všetci ostatní voči jednému človeku ako moderná demokracia.“ — Benjamin R. Tucker, 1890

„Nikto nikdy neuchváti moc so zámerom vzdať sa jej. Moc nie je prostriedok, ale cieľ. Diktatúra sa nezakladá na ochranu revolúcie; revolúcia sa robí na založenie diktatúry.“ — O’Brien v diele Georgea Orwella Nineteen Eighty-Four

Štátna moc

„Žiaľ, ani zďaleka sa dostatočne nechápe, že tak ako štát nemá vlastné peniaze, nemá ani vlastnú moc. Všetka moc, ktorú má, je to, čo mu dá spoločnosť, plus to, čo z času na čas skonfiškuje pod tou či onou zámienkou; iný zdroj štátnej moci neexistuje. Každé prevzatie moci štátom, darom či uchvátením, preto necháva spoločnosti o toľko menej moci. Štátna moc sa nikdy neposilní, ani sa nemôže posilniť, bez zodpovedajúceho a približne rovnako veľkého oslabenia spoločenskej moci.“ — Albert J. Nock ๖

„Určujúcim znakom štátu je autorita, právo vládnuť. Základnou povinnosťou človeka je autonómia, odmietnutie byť ovládaný.“ — Robert Paul Wolff

„Keď sa pozrieme na štátnu moc, zistíme, že nie je ničím iným než skupinou omylných ľudí s politickou silou konať, akoby boli neomylní.“ — Robert LeFevre

„V tom je rozdiel, a veľmi dôležitý. Pripúšťame nedokonalosť ľudskej povahy, no nerobíme výnimku pre vládcov. Oni ju robia, hoci niekedy nevedome, a pretože my ju nerobíme, hovoria, že sme snílci, ‚nepraktickí ľudia‘.“ — Piotr Kropotkin

„Ak sú prirodzené sklony ľudstva také zlé, že nie je bezpečné nechať ľudí slobodných, ako je možné, že sklony týchto organizátorov sú vždy dobré? Nepatria aj zákonodarcovia a nimi určení zástupcovia k ľudskému rodu? Alebo veria, že oni sami sú z jemnejšej hliny než zvyšok ľudstva?“ — Frédéric Bastiat, The Law

„Nebezpečenstvo nie je v tom, že určitá trieda nie je vhodná na vládnutie. Žiadna trieda nie je vhodná na vládnutie.“ — Lord Acton, list Mary Gladstoneovej (1881)

„Ale aký je dôvod existencie štátnej moci? Prečo sa vzdať vlastnej slobody a iniciatívy v prospech iných? Prečo im dať moc byť pánmi a nakladať so silami všetkých podľa vlastnej vôle, či si to jednotlivci želajú alebo nie? Sú vládcovia takí výnimočne nadaní, že môžu aspoň zdanlivo odôvodnene zastupovať masy a konať v záujme všetkých lepšie, než by všetci dokázali konať sami za seba? Sú takí neomylní a nepodplatiteľní, že im možno čo i len so zdaním obozretnosti zveriť osud každého a všetkých a spoľahnúť sa na ich vedomosti a dobrotu? A aj keby existovali ľudia s nekonečnou dobrotou a vedomosťami, aj keby sme predpokladali to, čo sa v dejinách nikdy nestalo a podľa nás sa ani stať nemôže – že by štátna moc pripadla najschopnejším a najlepším –, pridalo by vlastnenie štátnej moci niečo k ich blahodarnému vplyvu? Nesparalyzovalo alebo nezničilo by ho skôr? Vládcovia sa totiž musia zaoberať vecami, ktorým nerozumejú, a predovšetkým márniť väčšinu síl na udržanie moci, uspokojovanie priateľov, držanie nespokojných na uzde a podmanenie vzbúrených.“ — Errico Malatesta

„Akú úlohu hrala autorita či štátna moc v ľudskom úsilí o zlepšenie, vo vynálezoch a objavoch? Nijakú, alebo aspoň nijakú užitočnú. Každý zázrak v tejto oblasti dosiahol vždy jednotlivec, spravidla napriek zákazom, prenasledovaniu a zasahovaniu autority, ľudskej aj božskej.“ — Emma Goldman, The Individual, Society and the State

„Štátna moc je veľká fikcia, prostredníctvom ktorej sa každý usiluje žiť na úkor všetkých ostatných.“ — Frédéric Bastiat, „Government“

„Tí, ktorí veria v ostrý rozdiel medzi demokraciou a monarchiou, sotva pochopia, ako môže politická inštitúcia prejsť toľkými premenami a zostať tá istá. Stačí však rýchly pohľad: počas celého vývoja anglickej monarchie, so všetkými jej rozšíreniami a revolúciami, ba aj s jej preskokom cez more do kolónie, z ktorej sa stal nezávislý národ a potom mocný štát, zostali tie isté štátne funkcie a postoje v podstate nezmenené.“ — Randolph Bourne, The State

„Štát nie je nič iné než súčet slobôd, ktoré spoločnosť odopiera jednotlivcovi.“ — Michail Bakunin

„Jednotlivec nemôže vyjednávať so štátom. Štát uznáva jedinú menu, moc, a sám razí jej mince.“ — Ursula K. Le Guin, The Dispossessed (1974)

„Zo všetkých tyranií môže byť tyrania vykonávaná pre dobro svojich obetí najutláčajúcejšia. Môže byť lepšie žiť pod lúpežnými barónmi než pod všemocnými morálnymi dotieravcami. Krutosť lúpežného baróna môže niekedy zaspať, jeho chamtivosť sa môže raz nasýtiť; ale tí, ktorí nás trýznia pre naše vlastné dobro, budú nás trýzniť bez konca, pretože konajú so súhlasom vlastného svedomia.“ — C. S. Lewis, The Humanitarian Theory of Punishment (1949)

„Zákon vo svojej veľkolepej rovnosti zakazuje bohatým aj chudobným spať pod mostmi, žobrať na uliciach a kradnúť chlieb.“ — Anatole France

„Zásada, že väčšina má právo vládnuť menšine, mení prakticky každé vládnutie na obyčajný zápas dvoch skupín ľudí o to, ktorá bude pánmi a ktorá otrokmi; zápas, ktorý sa – nech je akokoľvek krvavý – nemôže definitívne skončiť, kým človek odmieta byť otrokom.“ — Lysander Spooner, No Treason

„Všetky spôsoby vlády zlyhávajú. Despotizmus je nespravodlivý voči všetkým vrátane despotu, ktorý bol zrejme stvorený pre lepšie veci. Oligarchie sú nespravodlivé voči mnohým a vlády davu voči niekoľkým. Demokracia kedysi vzbudzovala veľké nádeje; znamená však len to, že ľud bije ľud pre ľud. Ukázalo sa to. Treba povedať, že už bolo načase, pretože každá autorita ponižuje. Ponižuje tých, ktorí ju vykonávajú, aj tých, nad ktorými sa vykonáva.“ — Oscar Wilde, The Soul of Man under Socialism

„… pomyslite na desaťtisíce upálených, obesených, uvarených a inak usmrtených za čarodejníctvo; na milióny za kacírstvo; na tisíce vznešených obetí, ktoré trpeli za zradu; na obete ohňa, mučenia, popraviska, škripeca a žalára za všetky mysliteľné zločiny od počiatku čias …

Pomyslite na oceány krvi a rieky sĺz preliate silou a surovosťou vládcov sveta; na krutosť, mučenie a utrpenie nahromadené na bezmocných, slabých a nešťastných; a potom sa spýtajte sami seba, či veríte, že trest je dobrý. Aj keby násilie niekedy dokázalo predísť zločinu, surovosť, utrpenie, krv a zločiny vládcov sa týčia vysoko nad previneniami slabých a neznámych obetí, ktoré vraj chceli pomstiť. A táto krutosť neustupuje.

Je to číre šialenstvo pochybovať o spravodlivosti minulých odsúdení a veriť v spravodlivé rozsudky dneška. Žiadne odsúdenie nie je spravodlivé a žiadny rozsudok nie je správny. Každé násilie a sila sú kruté, nespravodlivé a barbarské a nemožno ich ospravedlniť ľudským súdom.“ — Clarence Darrow, Resist Not Evil

„Štátna moc nemôže chcieť, aby sa spoločnosť rozpadla, lebo by to ju a vládnucu triedu pripravilo o zdroje vykorisťovania; nemôže ani nechať spoločnosť, aby sa udržiavala bez úradného zásahu, pretože ľudia by čoskoro pochopili, že štátna moc slúži iba na ochranu vlastníkov, ktorí ich udržiavajú v hlade, a ponáhľali by sa zbaviť štátnej moci aj vlastníkov.“ — Errico Malatesta

„Prečo ľudia hladujú? Pretože vládcovia im zjedia peniaze na daniach. Preto hladujú. Prečo sa ľudia búria? Pretože vládcovia priveľa zasahujú. Preto sa búria. Prečo si ľudia tak málo cenia smrť? Pretože vládcovia požadujú od života priveľa. Preto berú smrť na ľahkú váhu. Keď má človek málo na živobytie, vie, že nemá život preceňovať.“ — Lao-c', Tao Te Ching, kap. 75, angl. preklad Gia-Fu Feng a Jane English

„Preto by každý, kto túži po slobode, mal pochopiť tieto zásadné skutočnosti: 1. Každý človek, ktorý vloží peniaze do rúk takzvanej ‚štátnej moci‘, vloží jej do rúk meč, ktorý sa použije proti nemu, aby z neho vytiahli ďalšie peniaze a držali ho pod jej svojvoľnou vôľou. 2. Tí, ktorí mu najprv vezmú peniaze bez súhlasu, ich použijú na ďalšie okrádanie a zotročenie, ak sa neskôr odváži odporovať ich požiadavkám.“ — Lysander Spooner, No Treason

„Bez obáv môžeme usúdiť, že revolučný vzorec nemôže byť Priame Zákonodarstvo, Priama Vláda ani Zjednodušená Vláda, ale Nijaká Vláda. Ani monarchia, ani aristokracia, ba ani demokracia, pokiaľ znamená nejakú vládu, hoci by konala v mene ľudu a nazývala sa ľudom. Nijaká autorita, nijaká vláda, ani ľudová – to je Revolúcia. Priame zákonodarstvo, priama vláda, zjednodušená vláda sú staré lži, ktoré sa márne pokúšajú omladiť. Vládnuť ľudu priamo či nepriamo, jednoducho či zložito, bude vždy znamenať ľud podvádzať. Vždy je to človek rozkazujúci človeku, fikcia, ktorá ukončuje slobodu; hrubá sila, ktorá otázky odsekne namiesto spravodlivosti, ktorá jediná na ne môže odpovedať; tvrdohlavá ctižiadosť, ktorá si robí odrazový mostík z oddanosti a dôverčivosti …“ — Pierre-Joseph Proudhon, The General Idea of the Revolution in the Nineteenth Century (1851)

„Aj keby neprítomnosť štátnej moci naozaj znamenala anarchiu v negatívnom zmysle neporiadku – čo zďaleka nie je pravda –, ani vtedy by nijaký anarchický neporiadok nemohol byť horší než stav, do ktorého štátna moc priviedla ľudstvo.“ — Lev Tolstoj, Patriotism and Government

„Čo je to, čomu hovoríme štátna moc? Je to niečo iné než organizované násilie? Zákon vám prikazuje poslúchať, a ak neposlúchnete, prinúti vás silou – všetky vlády, všetky zákony a autorita napokon stoja na sile a násilí, na treste alebo strachu z trestu.“ — Alexander Berkman

„Štát nazýva svoje násilie zákonom, ale násilie jednotlivca zločinom.“ — Max Stirner, The Unique and Its Own

„Kedysi bol zločin osamelý ako výkrik protestu; dnes je všeobecný ako veda. Včera stál pred súdom; dnes určuje zákon.“ — Albert Camus, The Rebel

„Nespochybňujete právo štátnej moci zabíjať, konfiškovať a väzniť. Keby súkromný človek robil to, čo štátna moc robí stále, označili by ste ho za vraha, zlodeja a lotra. No pokiaľ je spáchané násilie ‚zákonné‘, schvaľujete ho a podriaďujete sa mu. V skutočnosti teda nenamietate proti násiliu, ale proti tomu, že ho ľudia používajú ‚nezákonne‘.“ — Alexander Berkman

„Zabíjať je zakázané; preto sa trestajú všetci vrahovia, pokiaľ nezabíjajú vo veľkom a za zvuku trúbok.“ — Voltaire

„BYŤ OVLÁDANÝ znamená, že vás sledujú, kontrolujú, špehujú, usmerňujú, podriaďujú zákonom, číslujú, regulujú, zapisujú, indoktrinujú, kážu vám, ovládajú, preverujú, odhadujú, oceňujú, karhajú a rozkazujú vám bytosti, ktoré na to nemajú právo, múdrosť ani cnosť. BYŤ OVLÁDANÝ znamená, že každý váš úkon a každá transakcia sú zaznamenané, zaregistrované, spočítané, zdanené, opečiatkované, odmerané, očíslované, ohodnotené, povolené, schválené, napomenuté, zastavené, zakázané, reformované, opravené, potrestané. Znamená to, že pod zámienkou verejného blaha a v mene všeobecného záujmu vám uložia príspevky, cvičia vás, zdierajú, vykorisťujú, monopolizujú, vydierajú, tlačia, klamú a okrádajú; a potom vás pri najmenšom odpore, pri prvom slove sťažnosti potlačia, pokutujú, očiernia, obťažujú, prenasledujú, zneužijú, zbijú, odzbroja, zviažu, dusia, väznia, súdia, odsúdia, zastrelia, vyhostia, obetujú, predajú, zradia; a napokon vysmejú, zosmiešnia, pohania, urazia a zneuctia. To je vláda; to je jej spravodlivosť; to je jej morálka.“ — Pierre-Joseph Proudhon

„Štátna moc je najnebezpečnejšia inštitúcia, akú človek pozná. V celých dejinách porušila práva ľudí viac, než by mohol jednotlivec či skupina: zabíjala, zotročovala, posielala do nútených prác a koncentračných táborov a pravidelne ľudí okrádala o plody ich práce. Na rozdiel od jednotlivých zločincov má moc zatknúť a súdiť; na rozdiel od nich môže človeka úplne obklopiť a ovládnuť všetky stránky jeho života, takže mu neostáva iná možnosť než odísť z krajiny (a v totalitných krajinách je zakázané aj to).“ — John Hospers

Rovnováha moci

„Skutočne slobodný som iba vtedy, keď sú rovnako slobodné všetky ľudské bytosti, muži aj ženy. Sloboda ostatných ľudí moju slobodu vôbec nepopiera ani neobmedzuje; naopak, je jej nevyhnutným predpokladom a potvrdením.“ — Michail Bakunin ๖

„Argument za slobodu nie je argumentom proti organizácii, ktorá je jedným z najmocnejších nástrojov ľudského rozumu, ale proti každej výlučnej, privilegovanej, monopolistickej organizácii a proti používaniu donútenia, aby sa ostatným zabránilo robiť veci lepšie.“ — Friedrich August von Hayek

„Decentralizácia znamená autonómiu — schopnosť konať slobodne z vlastnej iniciatívy. Autonómia môže existovať v akomkoľvek meradle — u jednotlivca, v susedstve, hnutí aj v celom regióne. Aby ste boli slobodní, potrebujete mať kontrolu nad bezprostredným okolím a detailmi svojho každodenného života; čím ste sebestačnejší, tým bezpečnejšia je vaša autonómia. Nemusí to znamenať, že všetky svoje potreby uspokojíte sami; môže ísť aj o takú vzájomnú závislosť, ktorá vám dáva prevahu voči ľuďom, od ktorých závisíte. Žiadna jediná inštitúcia by nemala mať monopol na prístup k zdrojom alebo sociálnym vzťahom. Spoločnosť podporujúca autonómiu potrebuje to, čo by inžinier nazval redundanciou: širokú škálu možností v každej oblasti života.“ — CrimethInc., Od demokracie k slobode

„Rastúcu moc zväčšujúcej sa administratívnej organizácie sprevádza klesajúca schopnosť zvyšku spoločnosti odolávať jej ďalšiemu rastu a kontrole.“ — Herbert Spencer, Človek proti štátu

„Synergia vznikajúca zo zdieľania vedomostí v sieti je — v oboch významoch slova — vlastnosťou siete. Má to revolučné dôsledky pre rovnováhu moci medzi sieťami a hierarchiami a jednotlivcom i malým skupinám to dáva voči veľkým organizáciám takmer nepredstaviteľnú silu. V hierarchii musí všetka komunikácia medzi členmi alebo miestnymi uzlami prechádzať obmedzeným počtom centrálnych uzlov. Z jedného člena či miestneho uzla k druhému sa dostane len komunikácia, ktorá spĺňa kritériá distribúcie stanovené tými, ktorí ovládajú centrálne uzly. V hierarchii môže vysielať iba niekoľko uzlov; preto sa jej topológia označuje ako „jeden k mnohým“. V distribuovanej sieti však môže vysielať každý uzol a ľubovoľné dva uzly môžu komunikovať priamo bez prechodu centrálnym uzlom a bez súhlasu toho, kto ho ovláda. Namiesto toho, aby si jednotliví členovia len vyberali správcov centrálnych uzlov, „[n]iekto predloží návrh a každý, kto sa chce pridať, tak môže urobiť. Rozsah príslušného konania závisí od toho, do akej miery sa návrh prijme.“ Väčšinová demokracia je „systémom nedostatku“, v ktorom si rozhodovacia moc konkuruje: „kolektív musí voliť buď jedno, alebo druhé, medzi jedným filtrom a druhým, jedným zástupcom a druhým.“ V distribuovanej sieti si však rozhodovacia moc nekonkuruje. Rozhodnutie každého jednotlivca sa týka iba jeho samého a nebráni ostatným urobiť to isté. „Aj keby väčšina s návrhom nielen nesúhlasila, ale aj proti nemu konala, nemohla by zabrániť jeho uskutočneniu.““ — Kevin Carson, Regulačný štát na pracovnom stole

„Medzi oboma existuje nepriamy vzťah: sila jedného znamená slabosť druhého. Ak chceme posilniť spoločnosť, musíme oslabiť štát. Totalitári každého druhu si to uvedomujú; preto sa vždy snažia zničiť tie spoločenské inštitúcie, ktoré nedokážu ovládnuť.“ — Colin Ward, Štát a spoločnosť

„Pôsobia tu kľúčové asymetrie, ktoré dávajú odporcom štátu obrovské výhody. Áno, štáty majú mocné možnosti sledovania, tie sú však riadené centrálne a hierarchicky a prístup k nim má len pomerne malý a do istej miery identifikovateľný okruh operátorov. A pokúšajú sa nájsť a sledovať slamovo sfarbené ihly v kope sena siedmich miliárd ľudí. Týmito ihlami sú sieťové hnutia odporu po celom svete. Pre ihlu je oveľa jednoduchšie vidieť a rozoznať človeka s vidlami než pre človeka s vidlami vidieť a rozoznať ihlu. Ihiel je oveľa viac než ľudí s vidlami. A ihly majú vlastné nástroje — lacné, ľahko použiteľné a dostupné takmer každému (vrátane spomínaných operátorov!), kto sa môže kedykoľvek a z akéhokoľvek dôvodu rozhodnúť stať ihlou.“ — Thomas Knapp, citovaný Kevinom Carsonom

„Ako prvý krok k dosiahnutiu svojich cieľov decentralisti podporujú rozptýlenie výroby. Preto podporujú produktívnu domácnosť, v ktorej možno pomocou moderných malých nástrojov a strojov vyrobiť všetko alebo veľmi veľkú časť základných potrieb rodiny.“ — Mildred Loomis

„Skutočnosť je taká, že Zem už tento útok neznesie. Nemôžeme ďalej dovoliť, aby to pokračovalo, keď to znečisťuje vzduch, vodu aj naše jedlo. [...] Život nám dáva Zem, nie americká vláda. Život nám dáva Zem, nie nadnárodná korporátna vláda. Zem nám dáva život; potrebujeme ju. Musíme ju mať, inak náš život zanikne. Preto musíme vzdorovať tomu, čo robia.“ — John Trudell, „Vezmime si Zem späť“, prejav na Deň vďakyvzdania (1980)

„Keby ste najhorlivejšiemu revolucionárovi dali absolútnu moc, do roka by bol horší ako samotný cár.“ — Michail Bakunin

„Takto sa iste začína „štát“ na zemi. Myslím, že predstava o vzniku štátu z akejsi „zmluvy“ už bola vyvrátená. Človek, ktorý vie rozkazovať, ktorý je od prírody „pánom“ a ktorého činy a gestá sú násilné — čo má taký človek spoločné s uzatváraním zmlúv! S takými bytosťami sa nedá vyjednávať.“ — Friedrich Nietzsche, Genealógia morálky

„[…] Zločinnosť štátu nie je nič nové ani nič prekvapujúce. Začala sa, keď sa prvá skupina predátorov zomkla a vytvorila štát, a bude pokračovať, kým štát na svete existuje, pretože štát je vo svojej podstate protispoločenská, zásadne zločinná inštitúcia. Predstava, že štát vznikol na akýkoľvek spoločenský účel, je úplne v rozpore s dejinami. Vznikol dobýjaním a konfiškáciou — teda zločinom. Vznikol preto, aby udržiaval rozdelenie spoločnosti na vlastniacu a vykorisťujúcu triedu a na triedu závislých ľudí bez majetku — teda na zločinný účel.“ — Albert Jay Nock, „Zločinnosť štátu“ (1939)

„Raný štát, ako uvidíme, často nedokázal udržať svoje obyvateľstvo; epidemiologicky, ekologicky aj politicky bol mimoriadne krehký a náchylný na zrútenie či rozpad. Ak sa však štát často rozpadol, nebolo to preto, že by nevyužíval všetku donucovaciu moc, ktorú vedel zhromaždiť. Dôkazov o rozsiahlom využívaní neslobodnej práce — vojnových zajatcov, zmluvnej závislej práce, chrámového otroctva, trhov s otrokmi, núteného presídľovania do pracovných kolónií, práce odsúdencov a kolektívneho otroctva (napríklad spartských heilótov) — je nepreberné množstvo.“ — James C. Scott, Proti prúdu: Hlboké dejiny najstarších štátov (2017)

„Ustavične rastúca moc bezduchej politickej byrokracie, ktorá dohliada na ľudský život a opatruje ho od kolísky až po hrob, kladie spolupráci medzi ľuďmi čoraz väčšie prekážky. Systém, ktorý pri každom svojom čine obetuje blaho veľkých skupín ľudí a celých národov sebeckej túžbe po moci a hospodárskym záujmom malých menšín, musí nevyhnutne rozkladať spoločenské väzby a viesť k neprestajnej vojne všetkých proti všetkým. Tento systém iba pripravil cestu veľkej intelektuálnej a spoločenskej reakcii, ktorá sa dnes prejavuje moderným fašizmom a myšlienkou totalitného štátu; ďaleko prekonáva posadnutosť mocou absolútnych monarchií minulých storočí a usiluje sa podriadiť štátu každú oblasť ľudskej činnosti. „Všetko pre štát; všetko prostredníctvom štátu; nič bez štátu!“ sa stalo hlavným motívom novej politickej teológie. Tak ako v rozličných systémoch cirkevnej teológie je Boh všetkým a človek ničím, v tomto modernom politickom kréde je štát všetkým a občan ničím. A tak ako sa slovami „Božia vôľa“ ospravedlňovala vôľa privilegovaných kást, dnes sa za vôľou štátu skrývajú iba sebecké záujmy tých, ktorí si osobujú právo vykladať ju podľa seba a vnucovať ju ľuďom.“ — Rudolf Rocker

Spontánny poriadok

„Sloboda nie je dcérou poriadku, ale jeho matkou.“ — Pierre-Joseph Proudhon

„Ak chcete byť veľkým vodcom, musíte sa naučiť nasledovať tao. Prestaňte sa pokúšať všetko ovládať. Pustite sa pevných plánov a predstáv a svet sa bude spravovať sám. Čím viac zákonov a obmedzení, tým chudobnejší ľudia. Čím viac zbraní máte, tým menej bezpeční budú ľudia. Čím viac dotácií, tým menšia ich sebestačnosť. Čím viac pravidiel a nariadení, tým viac zlodejov a lupičov. Preto Majster hovorí: Vzdám sa zákona a ľudia sa stanú čestnými. Vzdám sa hospodárskeho riadenia a ľudia budú prosperovať. Vzdám sa náboženstva a ľudia nájdu pokoj. Vzdám sa každej túžby po spoločnom dobre a dobro bude spoločné ako tráva.“ — Lao-c’, Tao te ťing, kap. 57

„Základná zásada, podľa ktorej by sme pri usporadúvaní svojich záležitostí mali čo najviac využívať spontánne sily spoločnosti a čo najmenej siahať po donútení, má nekonečné množstvo uplatnení.“ — Friedrich Hayek, Cesta do otroctva

„Ak sa zhodneme, že hospodársky problém spoločnosti spočíva predovšetkým v rýchlom prispôsobovaní sa zmenám konkrétnych okolností miesta a času, zdá sa, že konečné rozhodnutia treba ponechať ľuďom, ktorí tieto okolnosti poznajú, ktorí majú priame informácie o relevantných zmenách a o zdrojoch bezprostredne dostupných na ich zvládnutie.“ — Friedrich A. Hayek, Využívanie vedomostí v spoločnosti

„Nevyhnutne jednoduché abstrakcie veľkých byrokratických inštitúcií, ako sme videli, nikdy nemôžu primerane vystihnúť skutočnú zložitosť prírodných či spoločenských procesov. Kategórie, ktoré používajú, sú príliš hrubé, príliš statické a príliš štylizované, aby zodpovedali svetu, ktorý údajne opisujú.“ — James C. Scott, Vidieť ako štát

„Čím viac sa pokúšate ovládať, ako ľudia myslia, konajú alebo medzi sebou komunikujú, či už priamo silou, alebo nepriamymi opatreniami (hrozbami, strachom či „postrkovaním“ prostredníctvom inej manipulácie s motiváciou), tým menej prispôsobivý systém bude.“ — Andrew Kemle

„Tradičný argument v prospech spontánneho poriadku oproti centrálnemu plánovaniu je ten, že v podmienkach rozptýlených vedomostí vedie k objaveniu potrebných poznatkov iba decentralizovaný a evolučný proces. Inými slovami: spontánny poriadok dokáže „[…] využívať vedomosti, ktoré nikto nevlastní ako celok“.“ — F. A. Hayek, (Právo, zákonodarstvo a sloboda, zväzok 1: Pravidlá a poriadok)

„Naivnej mysli, ktorá si poriadok vie predstaviť iba ako výsledok zámerného usporiadania, sa môže zdať absurdné, že v zložitých podmienkach možno poriadok a prispôsobenie neznámemu dosiahnuť účinnejšie decentralizáciou rozhodnutí a že rozdelenie právomocí v skutočnosti rozširuje možnosti celkového poriadku. Decentralizácia však vedie k zohľadneniu väčšieho množstva informácií.“ — Friedrich Hayek

„Rozsiahly empirický výskum dokumentuje rozmanitosť prostredí, v ktorých jednotlivci sami riešia problémy spoločných zdrojov, podmienky, za ktorých sú tieto riešenia dlhodobo udržateľné, i to, ako širšie inštitucionálne usporiadanie posilňuje alebo oslabuje schopnosť jednotlivcov v menších mierkach riešiť problémy účinne a udržateľne.“ — Elinor Ostrom, „Za hranicami trhov a štátov: Polycentrická správa zložitých ekonomických systémov“

„Spontánne poriadky vznikajú v sieťach nezávislých rovných ľudí, ktorých konanie vytvára pozitívnu a negatívnu spätnú väzbu. Tá budúcim účastníkom pomáha uskutočňovať ich vlastné nezávisle vytvorené plány, čím proces spätnej väzby pokračuje. Každý človek je uzlom siete a spätná väzba ho prepája s ostatnými, pričom každý uzol môže konať sám. Spätná väzba, ktorú vytvárajú, znižuje množstvo vedomostí o systéme ako celku, ktoré človek potrebuje na to, aby v ňom uspel.“ — Gus diZerega, citovaný Kevinom Carsonom v Regulačnom štáte na pracovnom stole

„Ako sociologický pojem sa stigmergia vzťahuje predovšetkým na druhy sieťovej organizácie spojené s wiki, skupinovými blogmi a „bezvodcovskými“ organizáciami usporiadanými ako sieťové bunky. Keď sa stigmergická spolupráca rozšíri pomocou výpočtovej techniky a digitálnych sietí, spracovateľská kapacita výrazne vzrastie. Stigmergia umožňuje spoluprácu v neobmedzenom meradle medzi nezávisle konajúcimi jednotlivcami.

Stigmergia nie je „kolektivistická“ v tradičnom zmysle, ako sa tomuto slovu rozumelo v čase, keď si spoločné úsilie v akomkoľvek významnom meradle vyžadovalo veľkú organizáciu, ktorá zastupovala kolektív, a administratívnu koordináciu individuálnych snáh cez hierarchiu. Je však vrcholným uskutočnením kolektivizmu, lebo odstraňuje transakčné náklady spoločného konania mnohých jednotlivcov. A je aj vrcholným prejavom individualizmu, pretože každý čin je slobodným činom jednotlivca a „kolektív“ je jednoducho súhrnom ich činov. Každý môže navrhnúť akúkoľvek inováciu, ktorú považuje za vhodnú, bez potreby súhlasu kolektívu, a každý ju môže prijať alebo odmietnuť. Stigmergia odstraňuje potrebu podriadiť jednotlivca vôli skupiny a zmenšuje jednotku správy na jednotlivca, čím naplno uskutočňuje ideál súhlasu.

Stigmergická organizácia vedie k modulárnym architektúram zloženým zo stavebných prvkov. Takéto štruktúry sú všadeprítomné, lebo modularita mení schopnosť systému učiť sa, vyvíjať sa a prispôsobovať. Malý počet stavebných prvkov možno preskupovať a znovu kombinovať do obrovského počtu zložitých systémov. Ak začnete s veľkým počtom modulárnych jednotlivcov, z ktorých každý dokáže spolupracovať s niekoľkými ďalšími a konať podľa jednoduchej gramatiky niekoľkých pravidiel, za vhodných okolností môže medzi nimi dôjsť k rýchlemu fázovému prechodu.“ — Kevin Carson, Regulačný štát na pracovnom stole ๖

„Aby sme pochopili, ako by spoločnosť mohla existovať bez vlády, stačí sa na chvíľu pozrieť na to, čo sa skutočne deje v našej dnešnej spoločnosti. Uvidíme, že najdôležitejšie úlohy sa aj dnes vykonávajú mimo zásahov vlády. Vláda zasahuje len preto, aby vykorisťovala masy, bránila privilegovaných alebo napokon celkom zbytočne potvrdzovala všetko, čo sa vykonalo bez jej pomoci, často napriek nej a v protiklade k nej. Ľudia pracujú, vymieňajú si veci, študujú, cestujú, podľa vlastnej voľby dodržiavajú bežné pravidlá morálky či hygieny; využívajú pokrok vedy a umenia a majú nespočetné spoločné záujmy bez toho, aby vôbec cítili potrebu niekoho, kto by im určoval, ako sa pri tom správať. Naopak, najlepšie prosperujú a najmenej sporov vyvolávajú práve tie veci, do ktorých vláda nezasahuje, pretože sa nevedome prispôsobujú želaniam všetkých spôsobom, ktorý sa ukáže ako najužitočnejší a najpríjemnejší.“ — Errico Malatesta

„Po odstránení tejto negatívnej moci, ktorou je vláda, sa spoločnosť stane tým, čím sa pri daných silách a schopnostiach môže stať. Ak budú vzdelaní ľudia túžiť šíriť vzdelanie, zorganizujú školy a budú musieť ukázať, aký úžitok a potešenie vzdelanie prináša. A ak takí ľudia nebudú alebo ich bude len málo, vláda ich nedokáže vytvoriť. Jediné, čo môže urobiť — a dnes to aj robí —, je odviesť týchto niekoľkých od praktickej a plodnej práce vo vzdelávaní a postaviť ich nad ostatných, aby pomocou policajného systému riadili, čo sa má vnucovať. Z inteligentných a zanietených učiteľov tak vzniknú obyčajní politici, zbytoční paraziti úplne pohltení presadzovaním vlastných záľub a udržiavaním svojej moci.“ — Errico Malatesta

„Pod vládnym strojom, v tieni politických inštitúcií, mimo dohľadu štátnikov a kňazov, si spoločnosť pomaly a ticho vytvára vlastný organizmus; buduje nový poriadok, výraz svojej životaschopnosti a autonómie. . . . Bez obáv môžeme dospieť k záveru, že revolučnou formulou nemôže byť priame zákonodarstvo, priama vláda ani zjednodušená vláda: je ňou ŽIADNA VLÁDA.“ — P. J. Proudhon, 1851

„Keď nenávidená moc štátu už nebude nútiť jednotlivcov, združenia, obce, regióny a oblasti žiť spolu, budú medzi sebou oveľa pevnejšie spojení a vytvoria omnoho živšiu, skutočnejšiu a silnejšiu jednotu, než akú sú dnes nútení vytvárať pod rovnako utláčajúcim a vyčerpávajúcim jarmom štátu.“ — Pierre-Joseph Proudhon

„Chaotické rozhodovanie podporuje poznanie, že spoločnosť môže spontánne fungovať ako decentralizovaná sieť; umožňuje konflikt ako zdravú silu v našom živote; povzbudzuje množstvo priestorov na rozhodovanie prestupujúcich všetkými okamihmi života, ďaleko za hranicami formálnej, mužskej sféry kongresov a diktátov; a umožňuje, aby sa na rôznych miestach ľudskej siete prijímali rôzne, dokonca protichodné rozhodnutia. Zároveň podporuje kolektívne vedomie, aby všetci rozhodujúci mohli čo najlepšie využiť svoju inteligenciu a dosiahnuť súlad. Ľudia majú evolúciou overenú schopnosť využívať chaotické rozhodovanie vo veľkom meradle. Spochybňujú ju iba tí, ktorí chcú svojich spoluobčanov natrvalo držať v detskom postavení, aby ich mohli ovládať monopolizovaním rozhodovania v jednotných štruktúrach.“ — Peter Gelderloos, Uctievanie moci

„Buď štát naveky, drviaci život jednotlivcov a miestnych spoločenstiev, preberajúci všetky oblasti ľudskej činnosti, prinášajúci vojny a vnútorné boje o moc, palácové prevraty, ktoré iba vymenia jedného tyrana za druhého — a na konci tohto vývoja nevyhnutne čaká … smrť! Alebo zničenie štátov a nový život, ktorý sa znovu začne v tisícoch centier na princípe živej iniciatívy jednotlivcov a skupín a slobodnej dohody.“ — Piotr Kropotkin

Slobodné združovanie

„Teraz musíte pripustiť jednu z dvoch možností: buď budú v slobode v rozličných spoločnostiach rozličné spoločenské usporiadania, niektoré komunistické, iné celkom opačné, a medzi nimi nevyhnutne vznikne súťaž, ktorej výsledky ukážu, čo je najlepšie; alebo musíte súťaž potlačiť, zaviesť komunizmus, poprieť slobodu a postaviť sa proti pokroku. Svet, priateľ môj, nepotrebuje nové metódy zavádzania vecí, ale odstránenie obmedzení príležitostí.“ — Voltairine de Cleyre, Individualista a komunista ๖

„Keď uzná rovnaké právo všetkých svojich členov na poklady nahromadené v minulosti, prestane rozlišovať medzi vykorisťovanými a vykorisťovateľmi, ovládanými a vládcami, podriadenými a pánmi. Usiluje sa nastoliť medzi nimi určitý harmonický súlad — nie tým, že všetkých podriadi autorite, o ktorej sa fiktívne tvrdí, že zastupuje spoločnosť, ani snahou o jednotnosť, ale povzbudzovaním všetkých k slobodnej iniciatíve, slobodnému konaniu a slobodnému združovaniu. Usiluje sa o čo najúplnejší rozvoj individuality spojený s najvyšším rozvojom dobrovoľného združovania vo všetkých jeho podobách, stupňoch a na všetky predstaviteľné účely; o stále sa meniace združenia, ktoré v sebe nesú prvky svojej trvácnosti a neustále nadobúdajú nové podoby najlepšie zodpovedajúce rozmanitým túžbam všetkých.“ — Peter Kropotkin

„Slovo štát sa teda často používa na označenie osobitného druhu spoločnosti, určitého ľudského spoločenstva zhromaždeného na určitom území [...] Používa sa tiež jednoducho ako synonymum spoločnosti. A pre tieto významy slova štát si odporcovia myslia, alebo sa skôr tvária, že si myslia, že anarchisti chcú zrušiť každé spoločenské puto, všetku kolektívnu prácu a odsúdiť všetkých ľudí na život v izolácii [...] Z týchto dôvodov si myslíme, že by bolo lepšie používať výrazy ako zrušenie štátu čo najmenej a nahradiť ich jasnejším a konkrétnejším výrazom zrušenie vlády.“ — Errico Malatesta

„Sloboda nie je škatuľa, do ktorej treba ľudí natlačiť. Sloboda je priestor, v ktorom môžu žiť. Nehovorí vám, ako budú žiť. Navždy hovorí len to, že môžeme.“ — Karl Hess

„Jednotlivec je skutočnou realitou života. Sám osebe je vesmírom; neexistuje pre štát ani pre abstrakciu nazývanú „spoločnosť“ či „národ“, ktorá je iba súborom jednotlivcov.“ — Emma Goldman, „Miesto jednotlivca v spoločnosti“ (1940)

„Patrím sám sebe, alebo niekomu či niečomu inému? Smerujú moje spoločenské záväzky k mnohým neformálnym a prekrývajúcim sa skupinám, ku ktorým sa pripájam dobrovoľne a môžem z nich podľa želania odísť, alebo k útvaru, do ktorého som nevstúpil…“ — Colin Ward, Štát a spoločnosť

„Sloboda, ktorú chceme pre seba aj ostatných, nie je absolútna metafyzická, abstraktná sloboda, ktorá sa v praxi nevyhnutne mení na útlak slabých; je to skutočná, možná sloboda, ktorá spočíva vo vedomom spoločenstve záujmov a dobrovoľnej solidarite.“ — Errico Malatesta

„Slobodný a jednoduchý prechod od jednej odrody komunizmu k druhej, odtiaľ k ľubovoľnej odrode individualizmu a tak ďalej by bol v naozaj slobodnej spoločnosti tou najzjavnejšou a najzákladnejšou vecou. Ak by sa nejaká skupina pokúsila tomu zabrániť a presadiť prevahu jediného systému, ľudia by proti nej bojovali rovnako tvrdo, ako revolucionári bojujú proti súčasnému systému.“ — Max Nettlau

„Teória mutualizmu tvrdí, že záujmom celej spoločnosti najlepšie slúžia tie isté prostriedky, ktoré najviac podporujú záujmy jednotlivca: sloboda od obmedzení, pokiaľ činnosť jednotlivca nezasahuje do práv iných; odstránenie všetkých faktorov, ktoré umelo obmedzujú ľudské príležitosti; dobrovoľné združovanie spoločnosti podľa vznikajúcich potrieb na vykonávanie činností, ktoré jednotlivec sám nezvládne. Stručne povedané: dobrovoľná tvorba a vzájomná výmena statkov v podmienkach vylučujúcich osobitné privilégiá a štátom chránené monopoly.“ — Clarence Lee Swartz, Čo je mutualizmus?

„Libertarianizmus nemožno zaviesť zhora. Neúspech pokusu o jeho vnútenie je v skutočnosti mierou jeho úspechu.“ — Samuel E. Konkin III

„Keď ľudstvo vyskúšalo všetky druhy vlády a pokúšalo sa vyriešiť neriešiteľný problém vlády, „ktorá by mohla donútiť jednotlivca k poslušnosti, no sama by neunikla poslušnosti voči kolektívu“, snaží sa teraz oslobodiť od pút akejkoľvek vlády a svoje organizačné potreby napĺňať slobodnou dohodou medzi jednotlivcami sledujúcimi spoločné ciele.“ — Piotr Kropotkin

Vzájomná pomoc

„Priateľstvo nemôže narásť tak, aby pohltilo planétu. Navždy zostáva malé, osobné, dôverné, zámerné, dobrovoľné a decentralizované. To je jeho prednosť, nie chyba. Priateľstvo vám umožňuje podľa vlastnej vôle nadväzovať a ukončovať vzťahy s druhými a pritom si vždy zachovať individualitu, útočisko vlastnej mysle a jasnú predstavu o tom, kto ste a čo potrebujete. Príkazy anonymnej širšej spoločnosti ani domnelé spoločné dobro vám nemusia zahmlievať myseľ, keď nadväzujete priateľstvá namiesto budovania komunít.“ — Proti budovaniu komunity, za priateľstvo ๖

„Je zrejmé, že by odporovalo všetkému, čo vieme o prírode, keby ľudia boli výnimkou z tak všeobecného pravidla: keby taká bezbranná bytosť, akou bol človek vo svojich začiatkoch, našla ochranu a cestu k pokroku nie vo vzájomnej podpore ako ostatné zvieratá, ale v bezohľadnej súťaži o osobné výhody bez ohľadu na záujmy druhu. Mysli zvyknutej na predstavu jednoty prírody sa taká téza zdá celkom neobhájiteľná. A predsa, akokoľvek nepravdepodobná a nefilozofická je, nikdy jej nechýbali stúpenci. Vždy existovali autori s pesimistickým pohľadom na ľudstvo. Poznali ho viac či menej povrchne z vlastnej obmedzenej skúsenosti; z dejín vedeli iba to, čo im povedali kronikári stále pozorní k vojnám, krutosti a útlaku, a len málo navyše. Dospeli teda k záveru, že ľudstvo je iba voľný zhluk bytostí vždy pripravených navzájom bojovať, ktorým v tom bráni len zásah nejakej autority.“ — Piotr Kropotkin, Vzájomná pomoc: Faktor evolúcie

„Prepáčte, ale nechcem byť cisárom. To nie je moje poslanie. Nechcem nikomu vládnuť ani nikoho dobyť. Chcel by som pomáhať všetkým — ak sa dá — Židom aj Nežidom, čiernym aj bielym. Všetci si chceme navzájom pomáhať. Ľudia sú takí. Chceme žiť zo šťastia druhých, nie z ich utrpenia.“ — Charlie Chaplin, záverečný prejav vo filme Veľký diktátor (1940)

„Solidarita je v istom zmysle opakom charity. Charita je spôsob poskytovania pomoci, ktorý posilňuje hierarchický vzťah medzi skupinami. Keď bohatí darujú peniaze na charitu, chudobní sa od nich stávajú ešte závislejšími. Keď sa však chudobní organizujú a delia o zdroje ako rovní, konajú solidárne.“ — Život bez zákona

„Solidarita je teda prostriedkom, ktorým môžeme získať a zabezpečiť vlastnú slobodu. Dohodneme sa na spolupráci, aby sme nemuseli pracovať pre niekoho iného. Dohodou o vzájomnom zdieľaní rozširujeme svoje možnosti, takže môžeme užívať viac, nie menej. Vzájomná pomoc je v mojom vlastnom záujme — teda vidím, že sa mi oplatí uzatvárať dohody s ostatnými založené na vzájomnom rešpekte a spoločenskej rovnosti; ak totiž niekoho ovládam, znamená to, že existujú podmienky umožňujúce nadvládu, a je preto veľmi pravdepodobné, že aj ja budem raz ovládaný.“ — Anarchistické časté otázky

„Kým nás naši bieli bratia neprišli civilizovať, nemali sme väzenia. Preto sme nemali zločincov. Nemali sme zámky ani kľúče, a tak sme nemali zlodejov. Ak bol niekto taký chudobný, že nemal koňa, típí alebo prikrývku, niekto mu ich dal. Boli sme priveľmi necivilizovaní na to, aby sme osobnému majetku pripisovali veľkú cenu. Chceli sme veci len preto, aby sme ich mohli darovať. Nemali sme peniaze, a preto nimi nebolo možné merať hodnotu človeka.“ — John Fire Lame Deer, Lame Deer, hľadač vízií

„Aké úžasné výsledky dosiahla táto jedinečná sila ľudskej individuality, keď ju posilnila spolupráca s inými individualitami … spolupráca — na rozdiel od bratovražedných sporov a bojov — pomáhala druhu prežiť a vyvíjať sa … iba vzájomná pomoc a dobrovoľná spolupráca … môžu vytvoriť základ slobodného života jednotlivcov a združení.“ — Emma Goldman, Prehovorila Červená Emma, s. 118

„Podniky vlastnené pracovníkmi a spotrebiteľské družstvá sú súčasťou trhu; združenia vzájomnej pomoci a bezplatné kliniky sú súčasťou trhu; rovnako aj dobrovoľné odbory, komúny založené na súhlase a nespočetné ďalšie alternatívy ku kapitalistickému status quo.“ — Charles Johnson, Trhy, nie kapitalizmus

„Zapájanie sa do vzájomnej pomoci a priamej akcie vytvára solidaritu, ktorá obnovuje spoločnosti atomizované štátnymi štruktúrami.“ — Joseph Parampathu, Tvorivá deštrukcia: Nové premyslenie zlyhania po štáte (2021)

„Vertikálny agorizmus by zahŕňal účasť na komunitných výmenných sieťach a ich vytváranie, mestské poľnohospodárstvo, pestovanie v záhradách pri dome, farmárske trhy, podporu alternatív k polícii a decentralizovaných technológií medzi rovnocennými účastníkmi. Hoci tieto vertikálne kroky môžu zahŕňať používanie štátnej meny (a teda nie sú úplne kontraekonomické), stále významne narúšajú závislosť od štátu a korporátnych tried. Iné vertikálne kroky nemusia priamo zahŕňať výmenu meny, ale tiež pôsobia proti závislosti. Môže ísť o morálnu podporu a propagáciu technológií, ktoré narúšajú súčasný stav a podporujú pevnejšie vzťahy medzi členmi komunity.“ — Derrick Broze, Vertikálny a horizontálny agorizmus

„Takto by vznikli „nezávislé komúny územných zoskupení a rozsiahle federácie odborových zväzov zoskupených podľa spoločenských funkcií — oboje prepojené a vzájomne sa podporujúce pri uspokojovaní potrieb spoločnosti“. K nim by pribudli „zoskupenia podľa osobnej náklonnosti — nespočetné, nekonečne rozmanité, dlhotrvajúce či prchavé, vznikajúce podľa okamžitých potrieb na všetky možné účely“. Tieto „tri druhy zoskupení“ by zabezpečili „uspokojenie všetkých spoločenských potrieb: spotreby, výroby a výmeny, komunikácie, hygienických opatrení, vzdelávania, vzájomnej ochrany pred agresiou, vzájomnej pomoci, územnej obrany; napokon aj vedeckých, umeleckých, literárnych a zábavných potrieb“.“ — Piotr Kropotkin

„Kriminalizovanie chudoby policajným obťažovaním a mestskými vyhláškami škodí úsiliu pomôcť vysídleným a chudobným ľuďom, ktorí sa každý deň snažia postaviť na nohy. Aby sme v spoločnosti ďalej podporovali rovnosť, budeme sa naďalej deliť o jedlo v našich komunitách, budovať solidaritu s ľuďmi bez domova a ďalšími organizáciami usilujúcimi sa o lepšiu budúcnosť.“ — Jedlo, nie bomby

Nenásilie

„Dať nádej mnohým utláčaným a nahnať strach hŕstke utláčateľov — to je naša úloha. Ak splníme prvú časť a dáme nádej mnohým, tých niekoľko sa musí ich nádeje zľaknúť. Inak ich nechceme strašiť; nechceme pre chudobných pomstu, ale šťastie. Veď ako by sa dalo pomstiť za tisíce rokov utrpenia chudobných?“ — William Morris ๖

„Nenásilná akcia ako metóda je v súlade s cieľom nenásilnej spoločnosti. Používanie metód odrážajúcich cieľ sa nazýva prefigurácia: metódy cieľ vopred naznačujú — inými slovami, predvídajú ho alebo uskutočňujú v predstihu. Prefigurácia poskytuje nácvik a skúsenosť s tým, o čo sa usilujeme. Pomáha vytvoriť prvok cieľa, aj keď kampaň neuspeje. A pomáha udržať úsilie na správnej ceste. Ak je cieľom spoločnosť bez organizovaného násilia, nenásilná akcia má všetky tieto výhody prefigurácie. Poskytuje skúsenosť so životom bez násilia; znižuje bezprostredné násilie tu a teraz, aj keď kampane zlyhajú; a zabezpečuje, aby úsilie smerovalo k nenásiliu.“ — Ako sa skresľuje nenásilie

„Násilie (fyzická sila) použité na ublíženie druhému, najbrutálnejšia podoba, akú môže nadobudnúť boj medzi ľuďmi, mimoriadne kazí charakter. Už zo svojej podstaty dusí najlepšie ľudské city a rozvíja všetky protispoločenské vlastnosti: krutosť, nenávisť, pomstychtivosť, ducha nadvlády a tyranie, pohŕdanie slabými a podliezavosť voči silným. Táto škodlivá tendencia vzniká aj vtedy, keď sa násilie používa na dobrý účel. […] Anarchisti, ktorí sa búria proti každému útlaku a bojujú za úplnú slobodu každého, by sa preto mali inštinktívne vyhýbať všetkým násilným činom, ktoré prestávajú byť iba odporom proti útlaku a samy sa stávajú utláčateľskými. Aj oni však môžu spadnúť do priepasti brutálnej sily. […]“ — Errico Malatesta, Násilie ako spoločenský faktor (1895)

„Ospravedlňovať divoké neľudské city a povýšiť ich ako taktiku hnutia na zásadu… je zlé a kontrarevolučné.“ — Errico Malatesta

„Podľa štúdie Univerzity Južnej Karolíny vzrástlo násilie v Amerike počas vojny vo Vietname o 42 percent. To sotva prekvapí. Naši vodcovia porušujú zákon, tak prečo nie aj my? Ak vláda hrozí iným krajinám bombou, prečo by sme sa my nemali navzájom ohrozovať pištoľami? Ak naši vodcovia znásilňujú planétu, prečo nie našich susedov? Naši vodcovia vytvárajú atmosféru strachu a násilia. Prečo sa zdajú byť šokovaní, keď sa Američania navzájom zabíjajú, okrádajú a mrzačia?“ — Philip Berrigan, Boj Baránkovej vojny: Potýčky s americkým impériom (1996)

„Štát drží pohromade policajnou mocou namierenou proti občanom. Štát počatý v násilí a podopieraný násilím nikdy nedosiahne skutočný mier.“ — Philip Berrigan, Boj Baránkovej vojny: Potýčky s americkým impériom (1996)

„Historicky tie najstrašnejšie veci — vojna, genocída a otroctvo — nevznikli z neposlušnosti, ale z poslušnosti.“ — Howard Zinn, Vyhlásenia nezávislosti: Kritický výsluch americkej ideológie

„Najväčšie zločiny na svete nepáchajú ľudia, ktorí porušujú pravidlá, ale tí, ktorí ich dodržiavajú. Ľudia plniaci rozkazy zhadzujú bomby a masakrujú dediny.“ — Banksy, Stena a dielo

„Rozhodnite sa už neslúžiť a v tej chvíli budete slobodní. Nežiadam vás, aby ste tyrana zvrhli vlastnými rukami, iba aby ste ho prestali podopierať; potom uvidíte, ako sa tento obrovský kolos s odstráneným podstavcom zrúti vlastnou váhou a rozbije sa na kusy.“ — Étienne de La Boétie, Rozprava o dobrovoľnom otroctve

„Schopnosť vlády používať násilie ďaleko prevyšuje schopnosť rebelov. Násilná vzbura často dokonca posilňuje utláčateľské režimy, ktoré môžu vierohodne tvrdiť, že násilie rebelov si vyžaduje represie. Komparatívnou výhodou vlády je násilné konanie. Výhodou ľudí je naopak schopnosť odoprieť spoluprácu, bez ktorej je pre vládu takmer nemožné pretrvať. Pomyslite, aké smrteľne nebezpečné sú pre vládu daňové štrajky, bojkoty, generálne štrajky a rozsiahle odmietanie poslušnosti zákonu. Hoci ide o nenásilné taktiky, ich všeobecné a neústupné použitie by malo vydesiť každú vládu. Nenásilie má aj ďalšie výhody. Keďže pôsobí menej nebezpečne a radikálne než násilie, ľahšie … získava širokú podporu verejnosti. Náklady na účasť sú nižšie, preto sa pravdepodobne zapojí viac ľudí. Do nenásilného boja sa môžu účinne zapojiť aj tradiční nebojujúci — deti, ženy a starší ľudia. Pravdepodobnejšie presvedčí odporcov a vyvolá nezhody vnútri vládnucej triedy. Spravidla spôsobuje oveľa menej obetí a materiálnych strát než násilie. A keďže je decentralizovanejšie než násilná akcia, pri úspechu je menej pravdepodobné, že vytvorí ešte utláčateľskejší štát.“ — Bryan Caplan, „Literatúra o nenásilnom odpore a civilnej obrane“

„Vláda ubezpečuje ľudí, že im hrozí invázia iného národa alebo nepriatelia medzi nimi a že jedinou cestou, ako uniknúť tomuto nebezpečenstvu, je ich otrocká poslušnosť vláde. Najzreteľnejšie to vidno počas revolúcií a diktatúr, no deje sa to vždy a všade, kde existuje vládna moc. Každá vláda vysvetľuje svoju existenciu a ospravedlňuje svoje násilné činy argumentom, že bez nej by bolo oveľa horšie. Keď vláda ubezpečí ľudí o nebezpečenstve, podriadi si ich svojej kontrole a v tomto stave ich prinúti zaútočiť na iný národ. V očiach ľudí sa tak potvrdí jej ubezpečenie o hrozbe útoku zo strany iných národov.“ — Lev Tolstoj, Kresťanstvo a vlastenectvo (1895)

„Keď dôjde na používanie násilia, hráte hru systému. Establišment vás bude dráždiť — ťahať za bradu, šťuchať do tváre —, aby vás vyprovokoval k bitke. Keď vás totiž privedie k násiliu, vie, ako si s vami poradiť. Jediné, s čím si nevedia poradiť, je nenásilie a humor.“ — John Lennon

„Nemôžeme a ani nechceme používať násilie okrem obrany seba a ostatných proti útlaku.“ — Errico Malatesta

„Preto namiesto armád budujeme siete na obranu komunít. Budujeme dôveru, nie moc. Spájame radostnú hru s vzdorovitou vzburou. Lásku prejavujeme solidaritou a svoje kolektívne identity a územnú vernosť zrádzame odvážnymi činmi rúhavej zvedavosti, úsilia a priateľstva. Budujeme živé siete, nie uzavreté skupinky. A aj keď sa cítime sami, sme súčasťou pestrej siete radikálneho myslenia. Svojimi činmi a myšlienkami, veľkým i malým odporom, budujeme niečo veľmi zvláštne. Bolesť a zápasy, ktorým čelíte, sú smrteľne skutočné, no rovnako skutočné sú aj naše putá. Nech sa snažia akokoľvek, anarchizmus nikdy nedokážu zabiť. Preto môžeme nabrať odvahu, aj keď je nádej stále drahšia. Nie ste sami.“ — Stigmergická rovnosť a vzbura

Priama akcia

„Ľudia hovoria: Aký zmysel má naše malé úsilie? Nevidia, že musíme klásť jednu tehlu po druhej a robiť jeden krok za druhým. Kamienok hodený do rybníka vytvorí vlny šíriace sa na všetky strany. Taká je každá naša myšlienka, každé slovo a každý čin. Nikto nemá právo sadnúť si a prepadnúť beznádeji. Je priveľa práce.“ — Dorothy Day ๖

„Nikdy nepochybujte, že malá skupina premýšľajúcich a odhodlaných občanov dokáže zmeniť svet; v skutočnosti ho nikdy nezmenilo nič iné.“ — Margaret Mead

„Svet sa mení vaším príkladom, nie vaším názorom.“ — Paulo Coelho

„Existujú nespravodlivé zákony; uspokojíme sa s tým, že ich budeme poslúchať, alebo sa ich pokúsime zmeniť a dovtedy poslúchať, či ich hneď porušíme? Ľudia pod takou vládou si spravidla myslia, že by mali počkať, kým presvedčia väčšinu, aby zákony zmenila. Myslia si, že keby sa vzopreli, liek by bol horší než choroba. No za to, že liek je horší než choroba, môže sama vláda. Ona ho zhoršuje. Prečo nedokáže reformu lepšie predvídať a pripraviť? Prečo si neváži múdru menšinu? Prečo kričí a bráni sa skôr, než jej niekto ublíži? Prečo nepodporuje občanov, aby pozorne upozorňovali na jej chyby a konali lepšie, než od nich žiada?“ — Henry David Thoreau, Občianska neposlušnosť

„Neposlušnosť je v očiach každého, kto čítal dejiny, pôvodnou ľudskou cnosťou. Pokrok vznikol vďaka neposlušnosti, vďaka neposlušnosti a vzbure.“ — Oscar Wilde, Ľudská duša za socializmu

„Musia sa naučiť, že ich moc nespočíva v sile ich hlasov vo voľbách, ale v schopnosti zastaviť výrobu.“ — Voltairine de Cleyre, Priama akcia

„Hlavnou úlohou odborových byrokracií v novom poriadku bolo potláčať spontánne akcie vlastných členov, potláčať priamu akciu na pracovisku a obmedzovať pracovné akcie na vyhlásené štrajky podľa pravidiel NLRB.“ — Kevin Carson

„Agorizmus verí v postupné odoberanie podpory štátu prostredníctvom toho, čo Konkin nazval „ziskovou občianskou neposlušnosťou“. Podľa agorizmu je najuskutočniteľnejšou cestou k slobodným trhom pripraviť štát o príjmy a účel tým, že sa tieto úlohy presunú na decentralizované inštitúcie.“ — „Agorizmus“, Encyklopédia, opis Konkinovej stratégie

„Toto predbežné vyjadrenie dôvodov, prečo neplatím dane, píšem vopred, keďže ma váš úrad nedávno informoval, že ma za ustavičné odmietanie platiť dane uväzní. Po zatknutí vám predložím presný výkaz svojich doterajších príjmov za rok 1948. Moje presvedčenie o nespravodlivosti vlády, ktorá existuje predovšetkým na vedenie vojen, som počas posledných šiestich rokov vyjadril vo vyhlásení vášmu úradu pri odmietnutí zaplatiť akúkoľvek daň a tiež v článkoch v Catholic Worker.“ — Ammon Hennacy

„Keby tento rok tisíc ľudí nezaplatilo dane, nebol by to násilný a krvavý čin; tým by bolo ich zaplatenie, ktoré štátu umožní páchať násilie a prelievať nevinnú krv. Toto je vlastne definícia pokojnej revolúcie, ak je vôbec možná. Ak sa ma vyberač daní alebo iný verejný úradník spýta, ako sa už stalo: „Ale čo mám robiť?“, odpoviem: „Ak naozaj chcete niečo urobiť, vzdajte sa úradu.“ Keď poddaný odmietne vernosť a úradník sa vzdá úradu, revolúcia je vykonaná. Ale aj keby tiekla krv: neprelieva sa istým spôsobom krv aj vtedy, keď sa zraní svedomie? Touto ranou z človeka vyteká jeho skutočná ľudskosť a nesmrteľnosť a on vykrváca k večnej smrti. Vidím túto krv tiecť už teraz.“ — Henry David Thoreau, Občianska neposlušnosť

„Ak je to pre chudobných nedostupné, nie je to ani radikálne, ani revolučné.“ — Anonym

„Viete si predstaviť otrokov na plantáži, ako sedia a hlasujú o svojich pánoch a míňajú energiu na kampane a kandidátov, hoci by mohli zamieriť k „podzemnej železnici“? Iste by si zvolili kontraekonomickú alternatívu; iste by ich k tomu doktor Rothbard nabádal a nenechal by sa zlákať, aby zostali na plantáži do zvolenia Strany abolicionistických otrokárov.“ — SEK III

„Nedajte si nikdy nahovoriť, že bohatí vám dovolia odhlasovať si ich bohatstvo.“ — Lucy Parsons

„Žiadna veľká myšlienka nemôže byť na svojom začiatku v medziach zákona. Ako by mohla? Zákon stojí na mieste. Zákon je pevný. Zákon je koleso voza, ktoré nás všetkých zväzuje bez ohľadu na okolnosti, miesto či čas.“ — Emma Goldman, 1917

„Najväčšia zmena, ktorú musíme urobiť, je prejsť od spotreby k výrobe, hoci aj v malom, vo vlastných záhradách. Ak to urobí čo len desať percent z nás, bude dosť pre všetkých. Preto je márne počínanie revolucionárov bez záhrad, ktorí závisia od systému, proti ktorému útočia, a vytvárajú slová a guľky, nie jedlo a prístrešie.“ — Bill Mollison

Okno príležitosti

„Veci nikdy nezmeníte bojom proti existujúcej realite. Ak chcete niečo zmeniť, vybudujte nový model, ktorý ten doterajší urobí zastaraným.“ — Buckminster Fuller ๖

„Štát nie je niečo, čo možno zničiť revolúciou, ale je to stav, určitý vzťah medzi ľuďmi, spôsob ľudského správania. Zničíme ho tým, že nadviažeme iné vzťahy a budeme sa správať inak.“ — Gustav Landauer, citovaný Colinom Wardom v Štáte a spoločnosti

„Žijeme v kapitalizme a jeho moci sa zdá nemožné uniknúť — no tak sa kedysi javilo aj božské právo kráľov.“ — Ursula K. Le Guin, ďakovná reč pri udeľovaní National Book Awards (2014)

„Rozpustiť politický alebo vládny systém v hospodárskom systéme, ponoriť ho doň a nechať zaniknúť tým, že budeme jedno po druhom obmedzovať, zjednodušovať, decentralizovať a odstraňovať všetky kolesá tohto veľkého stroja, ktorý nazývame vládou alebo štátom.“ — Pierre-Joseph Proudhon, Všeobecná idea revolúcie v devätnástom storočí

„Aby ľudstvo na tejto planéte prežilo, bude musieť zásadne prejsť na kooperatívny, decentralizovaný a pružný spôsob výroby.“ — Eric Fleischmann

„Dvojvládie je myšlienka, že zárodok nového sveta treba vytvárať počas boja proti súčasnému svetu: „budovať nové v škrupine starého“. Znamená to podporovať orgány samosprávy pracujúcej triedy, v ktorých môžeme uplatňovať svoju autonómiu a obmedzovať moc šéfov a vlády, kým nedokážeme čeliť obom a odstrániť ich. Stratégia dvojvládia priamo spochybňuje mocenské inštitúcie a zároveň istým spôsobom vopred uskutočňuje nové inštitúcie, aké si predstavujeme. Preto nielen odporuje štátu, ale pripravuje sa aj na náročné strety a otázky, ktoré vzniknú v revolučnej situácii.“ — Za hranicami odporu

Autori ako James Livingston a Michel Bauwens výslovne čerpali z predchádzajúcich premien ako zo vzorov pre prechod od hierarchie k sieťam. Hoci si naša politická kultúra na pravici aj ľavici predstavuje prechod za kapitalizmus cez prizmu francúzskej a ruskej revolúcie — ako náhly, povstalecký a zväčša stotožnený s prevzatím štátu — nemáme dôvod predpokladať, že taký bude. Rovnako ľahko môže ísť o desaťročia trvajúci, pomerne postupný proces, akým bol úpadok Západorímskej ríše a feudalizmu.

[…]

Približne päťsto rokov starý kapitalistický systém, podobne ako skoršie historické systémy, nie je jednoliaty celok, ale súbor vzájomne pôsobiacich spoločenských útvarov — niektoré silnejú, iné upadajú. Z toho vyplýva, že nahradenie kapitalizmu nemusí znamenať dramatický zlom spôsobený jednoliatou jednotou pokrokových síl. Ako tvrdí Eugene Holland,

požiadavka takého radikálneho systémového zlomu je nevyhnutná iba vtedy, ak spoločnosť alebo spôsob výroby od začiatku chápete ako úplný systém. […] Ak tieto prvky vnímame ako dominantné, pretrvávajúce a vznikajúce, utopické vyhliadky sa podstatne zlepšia, pretože popri negatívnych prvkoch, ktoré treba kritizovať a odmietnuť (pravdepodobne všetkých „dominantných“), by zrejme existovali aj pozitívne prvky hodné potvrdenia (tie „vznikajúce“). […]

Situácia sa napokon vyrieši, keď sa sily starého poriadku pokúsia prekaziť prechod — a neuspejú.

[…] naša súčasná situácia je priaznivá […], lebo ustanovujúca moc mnohosti dozrela natoľko, že prostredníctvom svojich komunikačných a kooperatívnych sietí, prostredníctvom tvorby spoločného, dokáže sama udržiavať alternatívnu demokratickú spoločnosť. Tu nadobúda zásadný význam otázka času. Kedy nastáva okamih zlomu? […]

Revolučná politika musí v pohybe mnohosti a hromadením spoločných a kooperatívnych rozhodnutí uchopiť okamih zlomu […], ktorý môže vytvoriť nový svet.

Nech sa však konečný zlom javí akokoľvek náhly a dramatický, je iba vyvrcholením dlhého predchádzajúceho procesu „budovania štruktúry novej spoločnosti v škrupine starej“.

[…]

John Holloway podobne tvrdí, že prechod za kapitalizmus bude „medzipriestorovým procesom“, podobne ako prechod od feudalizmu ku kapitalizmu.

[…]

Spoločná produkcia medzi rovnocennými účastníkmi, ktorá je alternatívou ku kapitalistickej korporácii aj štátu, umožňuje

priamu spoločenskú tvorbu úžitkovej hodnoty prostredníctvom nových životných praktík, ktoré sú do veľkej miery mimo kontroly kapitálu, a výrobných prostriedkov, ktoré boli vo veľmi významnej miere zospoločenštené. Tieto nové procesy sú postkapitalistické, nie kapitalistické v tom zmysle, že na svoje pokračovanie už nepotrebujú žiadnu osobitnú úlohu kapitálu.

— Kevin Carson, Regulačný štát na pracovnom stole, „Prechod od hierarchií k sieťam“

„Ak sa ukáže, že právnou cestou nemožno prinútiť vládnucu moc zmeniť spôsob, akým nám vládne, a ak ju tí, ktorí túto moc odmietajú, z rozličných dôvodov nemôžu alebo nechcú zvrhnúť silou, potom je vytvorenie nezávislej, alternatívnej či paralelnej [spoločnosti] jediným dôstojným riešením.“ — Ivan Jirous, Paralelná polis: Skúmanie, citované Academy of Ideas

„Ekonomické protinštitúcie, žiaľ, fungujú v rámci širšej korporátnej kapitalistickej ekonomiky. Súťažia na trhoch, kde je inštitucionálna kultúra dominantných firiem riadená zhora a hierarchická, a hrozí im veľké nebezpečenstvo, že túto kultúru samy prevezmú. Preto existuje neziskový a družstevný sektor, ktorého manažment sa nedá rozoznať od kapitalistických náprotivkov: prestížne platy, zbytočne nafúknutý stredný manažment, byrokratická iracionalita a otrocké lipnutie na najnovších dogmách motivačnej a manažérskej teórie. Problém zhoršuje kapitalistický finančný systém, ktorý poskytuje pozitívne posilnenie vo forme úveru firmám nasledujúcim ortodoxný organizačný model (aj keď je organizácia zdola oveľa účinnejšia).“ — Kevin Carson, Budovanie štruktúry novej spoločnosti v škrupine starej

„Horizontálne sieťové komunikačné technológie umožňujú bezprecedentne rýchle fázové prechody vo verejnom vedomí. Doug McAdam zaviedol pojem „kognitívne oslobodenie“ pre „proces, pri ktorom sa ľudia náhle a kolektívne rozhodnú, že sa už neboja, že ich nedávny strach alebo apatia stáli na klamstvách a že k starému spôsobu myslenia niet návratu“. Keď kritická masa verejnosti dospeje k rozhodnutiu, že zmena je nevyhnutná, taká aj bude. A vďaka sieťovej komunikačnej technológii sa táto kritická masa môže sformovať náhle a nečakane.“ — Kevin Carson, Regulačný štát na pracovnom stole: Otázka represie

„Je tragickou iróniou, že najvražednejšie masové zabíjania v ľudských dejinách motivovala túžba vytvoriť radikálne odlišnú a lepšiu spoločnosť. Snaha naprojektovať utópiu slúžila na ospravedlnenie niektorých z najhroznejších zločinov sveta.“ — Benjamin A. Valentino

„Najradikálnejší revolucionár sa deň po revolúcii stane konzervatívcom.“ — Hannah Arendt

„Všetky moderné revolúcie sa skončili posilnením štátnej moci. Rok 1789 priniesol Napoleona; rok 1848 Napoleona III.; rok 1917 Stalina; talianske nepokoje dvadsiatych rokov Mussoliniho; Weimarská republika Hitlera. Tieto revolúcie, najmä keď prvá svetová vojna odstránila zvyšky božského práva, stále odvážnejšie sľubovali vybudovať mesto ľudskosti a skutočnej slobody. Narastajúca všemocnosť štátu túto ambíciu zakaždým posvätila. Bolo by chybou povedať, že sa to muselo stať. Možno však skúmať, ako sa to stalo; a azda z toho vzíde poučenie. Okrem niekoľkých vysvetlení, ktoré nie sú témou tejto eseje, možno zvláštny a desivý rast moderného štátu pokladať za logický dôsledok neprimeraných technických a filozofických ambícií, cudzích skutočnému duchu vzbury, ktoré však predsa zrodili revolučného ducha našej doby. Prorocký sen Marxa a priveľmi inšpirované predpovede Hegela či Nietzscheho nakoniec po zrovnaní Božieho mesta so zemou vyvolali racionálny alebo iracionálny štát, ktorý bol v oboch prípadoch založený na terore.“ — Albert Camus, Človek revoltujúci

„…takú revolúciu nemožno uskutočniť prostredníctvom diktatúry a štátnej moci. Bez rozsiahlej prestavby vychádzajúcej zdola — uskutočňovanej samotnými robotníkmi a roľníkmi — je sociálna revolúcia odsúdená na bankrot…. [M]usíme dúfať, že… sa v pracujúcej triede — medzi roľníkmi, robotníkmi a intelektuálmi — vyvinie vážne úsilie vytvoriť ľudí budúcej revolúcie, ktorí nebudú poslúchať rozkazy zhora, ale dokážu sami vypracovať slobodné formy celého nového hospodárskeho života.“ — Piotr Kropotkin

„Zem je posiata ruinami ríš, ktoré verili, že sú večné.“ — Camille Paglia